Demografia znamená čísla spoločnosti. Vzťahy za štatistikou však žijeme ako jednotlivci. Na Slovensku sa rodí 37 % detí mimo manželstva, priemer EÚ je 40 %. A 37,5 % manželstiev sa rozpadne. Môže za to sekularizácia, ako kričia kresťania? Môže za to biológia, ako kričia evolucionisti? Môže za to hyperponuka a rozmaznanosť?

Formovanie civilizačných tlakov našej európskej anticko-kresťanskej society sa konalo v diametrálne odlišnom prostredí, než žijeme dnes. Karol Marx nás to učil: ekonomické podmienky určujú naše nadstavbové spoločenské inštitúcie a naše správanie. Situácia neskoroantickej a kresťanskej civilizácie staroveku a stredoveku, keď sa formulovali „nadstavbové“ programy humanizmu, človečenstva, etiky fungovali s modelom tradičnej rodiny, v ktorej bola priemerná dĺžka dožitia 45 — 50 rokov.

Stredovek a ranný novovek bol stelesnenýv podobe trojgeneračnej rodiny, ktorá z ekonomických dôvodov držala spolu, inak by neprežila. Starí rodičia umierali v čase, keď sa im rodili vnúčatá, teda keď sa z detí stávali rodičia. Prototyp a ikona starorodičovstva, rozprávková Babička Boženy Němcovej, stará pani na Bělidle, mala asi 58 rokov, vek, v ktorom dnes sú ženy na vrchole svojej pracovnej kariéry. Keď sa na sklonku 19. storočia zavádzali v priemyselnom Nemecku ako v prvej krajine sveta dôchodkový systém a stanovili ho na 60 rokov, bola priemerná dĺžka života v tejto krajine 62 rokov!

Za ostatných 150 rokov sme prešli obrovskou zmenou dĺžky života a z demografických dát je jasné, že aj zmenou počtu novonarodených detí. Reprodukčný cyklus tradičnej rodiny z čias pred očkovaním, verejným zdravotníctvom, masovo konzumovanými potravinami a hygienou pitnej vody, bol nastavený na trojčlenku detstvo (ak ste ho prežili), aktívna dospelosť (ak vás nezabil mor, cholera, chrípka, vojna...), a keď ste prežili, tak ťažká staroba v tých 45 rokoch „starorodičovstvo“ a požehnaná smrť.

Dnes sú čato živí prastarí rodičia, i keď neraz odložení na dožitie v domovoch sociálnych služieb, keďže už ich deti sú tiež na dôchodku a vnuci aktívne pracujú a majú deti. Po absolvovaní mladého rodičovstva prichádza fáza, že nie sme starí, ale v „najlepších rokoch“. Vládzeme fyzicky, biologicky, materiálne, duchovne a máme výhľad na ďalších 30 - 40 rokov života, dĺžku prakticky celého jedného „minulého“ cyklu života. Pred 200 rokmi sme vo veku 40 rokov mal pred sebou posledných 10 maximálne 15 rokov, neraz bezzubého a chorého dožívania.

Ekonomika rodiny sa tiež výrazne zmenila. Žena už nie je domáca, nemá snahu porodiť 10 detí, z ktorých pri dobrej vôli 5 prežije. Dnes rodičom stačia dve deti, aj jedno, a vychovajú ich. Pracujú nie 14 či 16 hodín denne, ale osem a zvyšok je voľný čas, ktorý zabíjame zábavou, adrenalínovými zážitkami, voľnočasovými aktivitami, míňaním peňazí. Žijeme na Slovensku vo veľmi bohatej, sekularizovanej a čiastočne deideologizovanej Európe, kde sa môžeme správať viac-menej slobodne a súkromne.

Tradičné politické modely s koreňmi v 19. storočí sú viac-menej už nepoužiteľné, americký globál-pragmatizmus sa nám prieči z princípu svojej totalitárskej samoľúbosti. Katolícka cirkevná morálka sa zdiskreditovala sama nielen svojimi 2 % priznaných pedofilov či podivnými hrami s majetkami, ale najmä neschopnosťou vzdorovať dynamike konzumnej doby.

Žijeme v hyperindividualizovanej spoločnosti, v ktorej hľadá každý z nás svoje miesto, isto aj nespokojný s tým, že nie je členom komunity, ale na druhej strane aj obalamutený množstvom, až hyperinfláciou ponuky, neraz instantnej a neautentickej, pričom autenticitu zážitku si mnohí nahrádzajú adrenalínovou skúsenosťou (viď množstvo “exotických” nebezpečných športov, kde nejde o to vyhrať nad súpermi, ale prežiť “zjazd divokej cesty”, dokázať si, že to “dám”), či množstvo bolestivých techník krášlenia (tetovanie, piercing) v snahe odlíšiť sa od davu, sexuálnych praktík, inakostí za každú cenu. Táto hyperindividualizácia je priživovaná mediálnym posadnutím hľadania stále “nového”, hoci, ako vieme, každý chce byť iný, presne ako ostatní.

Trochu sme sa vzdialili zdanlivo od problému spolužitia dvojice/rodiny ale možno práve v tomto pretlaku hľadania samého seba ako túžby po naplnení ďalšieho života vznikajú aj konflikty súčasnej rodiny. Byť majetnícky k druhému znamená robiť si nárok aj na jeho banalitu voľného času. Ale ten chcú mnohí prežívať po svojom. Model tradičnej rodiny a rozpadá na prach, ekonomika nás nenúti mať dieťa v tradičnej rodine. Legalita vzťahu u viac než tretiny detí nie je potvrdená papierom. Keď chceme žiť v párovom vzťahu, žijeme v ňom preto, že to chceme, nie preto, že nás k tomu núti ekonomika spoločnosti.

Prebytok spôsobuje krízu minulých nadstavbových programov. Pokus o fetišizáciu rodiny, aký predvádzajú kresťanskí a sociálni demokrati je snahou modelovať súčasnosť podľa noriem minulosti, snahou mocensky zachraňovať čosi, čo sa prirodzene vyvíja a mení do podoby, ktorú žijeme, ale ešte nemáme pomenovanú. Kríza vzťahového a rodinného života (singles, dospelé deti žijúce u rodičov ešte v tridsiatke, novorodenci bez svatby, rozvodovosť blížiaca sa k 40 %, aktívny život seniorov) sa nedá zachraňovať legislatívou. Je to výsledok bohatého, spokojného života, ktorý v Európe žijeme, výsledok zmeny paradigmy.

Sme unavení z nadstavby, ktorú nám vnucuje minulosť. Istá vyčerpanosť prichádza aj s poznaním obrovských možností ponuky a praktickej nemožnosti túto ponuku stráviť, teda z frustrácie nadbytku. Dnes nám nejde o život, už dlhé roky nám nejde o život. Jediným nepriateľom sa nám stáva vlastné telo, ktoré starne a chorie, ale vonkajší nepriateľ sa zmenil na démonického zvodcu hyperkonzumu, kde je v ponuke všetko. Ale ponuka je obchodný vzťah, nie autentický zážitok.

Sme individualisti, pritom sa bojíme byť sami. Náš svet striasa okovy toho, čo musíš v prospech toho čo chceš. Sebaovládanie však nahrádza konzumácia zážitkov, konflikt zodpovednosti a vlastného prežívania sa prevažuje práve na stranu bezbolestnejšej radosti. Túžba po zmysle života sa ocitla na kruhovom objazde, hľadajúc, ktorým smerom sa vybrať. Koľko šťastia prinesie vlastný individuálny zážitok? A koľko šťastia prinesie obetovanie sa pre druhých, altruizmus?