Nerozumiem, z čoho sa radovala parlamentná pravica. Ľudsky asi áno, ale politicky nie. Fakt, že Fico ostáva premiérom je najlepšou správou práve pre strany, ktorých prvý kandidát urobil krásne tri percentá a druhý desať.

Pochybujem, že nás čakajú predčasné voľby, po ktorých volá Lipšic v snahe získať nejakú výhodu nad Procházkom, ktorý ešte nemá stranu. Smer nemá žiaden dôvod na odstavenie sa od moci. Pád Radičovej vlády je dostatočne odstrašujúcim príkladom toho, ako sa z politiky neodchádza. Vďaka tomu môžu ešte sterilní „hľadači riešení“ zotrvať dva roky v parlamente.

Po sobote sa rozšírila predstava, že prezidentské voľby boli referendom o Ficovi. Výsledok to čiastočne potvrdzuje, no prvé kolo volieb bolo referendom o tej pravici, ktorá sa dnes cíti víťazom. Ignorujú fakt z prvého, dnes už nedostupného videa Andreja Kisku, kde vysvetľuje, že nie je ani pravičiarom, ani ľavičiarom. Jeho výroky o silnom štáte, ktorý sa má starať o najslabších a jasná podpora európskemu projektu sú dôkazom, že obsahovo nemá s pravicou nič spoločné. A ak je kritériom politickej orientácie pohľad na stav súdnictva, tak pravičiarmi sú všetci príčetní ľudia.

Je teda srandovné počúvať, ako sú oni odhodlaní pracovať, keď prvé kolo volieb ukázalo, že o ich politiku, tváre a naozaj príšerný jazyk nemajú voliči záujem. Neschopnosť slovenských politikov odísť a venovať sa svojim deťom a strihaniu ruží na záhradke je snáď podobná iba tomu, ako sa niektorí ľudia aj po pobyte na Prednej hore nedokážu zbaviť chľastu. Do slovenskej politiky nastúpila nová generácia. Väčšinou ide o ľudí, ktorých správanie sa a myslenie už nie je ukotvené v papalášstve, neučia sa v 40-tke tajne anglicky, aby sa vedeli v Bruseli bez tlmočníka aspoň predstaviť, nemyslia si, že ich majú v divadlách obsluhovať hostesky a čakať vykúrené autá, štátnu službu nepovažujú za vrchol kariéry, ale za nástroj, ako pomôcť krajine.