Mapa etnického zloženia Bosny a Hercegoviny vyzerala pred 20 rokmi ako pestrá mozaika farebných slíčok na kostolnom okne. V krajine na malom priestore vedľa seba žili Srbi, Chorváti a moslimovia. Keď v roku 1995 v americkom Daytone Alija Izetbegovič za Bosniakov, Franjo Tudjman za Chorvátov a Slobodan Miloševič za Srbov dohodou ukončili vojnu, vytvorila sa nová Bosna a Hercegovina.

Mapa jej etnického zloženia ukazuje neuveriteľné preskupenie ľudí do enkláv s čistými a jasnými hranicami. Každý ich centimeter je pokropený krvou a potom tisícok obetí a vyhnancov zo svojich domovov. Nové preskupenie položilo základ politickej správe.

Existuje síce jeden názov a jedna vlajka krajiny, ale v podstate ide o tri konkurenčné podniky. V ich rámci sa bojuje o podiel z príjmov zo zahraničnej pomoci a o ohlodanú ekonomickú kosť toho, čo zostalo z čias bývalej Juhoslávie. Nie je toho veľa. Bosna a Hercegovina aj vtedy predstavovala zaostalejšiu časť federácie.

Oficiálna nezamestnanosť sa pohybuje medzi 28 a 40 percentami. Z desiatich mladých ľudí majú zamestnanie traja. Odhaduje sa, že v krajine žije celkovo bez práce 550-tisíc ľudí. Kto má ruky a nohy, usiluje sa dostať za hranice. Najväčší zamestnávateľ je vláda.

Rozdelenie na kantóny vytvorilo v podstate tri paralelné administratívneštruktúry. Dostať v nich miesto býva predmetom tvrdého lobingu a bez známosti je to beznádejné. Korupcia ostáva aj na regionálne pomery obrovská. Minulú stredu však pohár trpezlivosti pretiekol.

Poslednou kvapkou do pohára sa stala privatizácia. Prakticky cez noc sa sprivatizovali podniky „reštrukturalizované“, čo v miestnom kontexte znamená, že sa vytunelovalo to, čo v nich ešte malo akú-takú cenu. Zamestnancov vyhodili. Logika znižovania nákladov a maximalizácie zisku nepustí.

Podobnosť s československou privatizáciou nie je určite náhodná. Zatiaľ čo v našom kontexte sa podarilo hnev utlmiť a ľudom poskytnúť akú-takú víziu, v Bosne a Hercegovine už nemajú o čom snívať. Ekonomická kríza podkopáva legitimitu kapitalizmu, rozširovanie Európskej únie na Balkán sa podobá nekonečnej mexickej telenovele a ľudia chcú jesť.

Nie je náhoda, že protesty sa začali v priemyselnom meste Tuzla, ktorému dominujú chladiace veže a komíny miestnej elektrárne a na ňu napojeného priemyslu. Miestne privatizované firmy predstavujúce posledné zvyšky pracovných príležitostí postupne povyhadzovali stovky zamestnancov. Odtiaľsa protesty rozšírili do ďalších miest.

Ľudia pochodujúci tieto dni centrom Sarajeva požadujú zmenu vedenia a potrestanie korupcie. Už to nie sú len robotníci, ale pridala sa aj stredná trieda, ktorá sa cíti ohrozená, a mladí, ktorí nevidia šancu na uplatnenie.

Na protestoch je výnimočné to, že prekonávajú etnické hranice. Ani takmer 20 rokov budovania novej krajiny nezjednotilo jej obyvateľov tak, ako naštvanosť na skorumpované elity. Tie iba parazitujú na ekonomickom systéme, ktorý v mene efektivity a zisku podkopáva existenciučoraz väčšieho počtu obyvateľov.

Protesty pokračujú, ale podľa najpravdepodob¬nejšieho scenára sa pri nedostatku politického vedenia a nejasnosti požiadaviek čoskoro vyčerpajú. Davu sa hodia nejaké obete, sľúbia sa reformy a vláda starých elít bude s novými tvárami pokračovať. Najväčšie riziko predstavuje hrozba, ak by sa podarilo tieto pôvodne sociálne protesty obrátiť na etnické a rozdeliťnespokojných podľa tisícročia starého receptu divide et impera.

Článok vychádza v denníku Pravda.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.