Pojem morálny hazard patrí už niekoľko desaťročí do štandardného slovníka ekonomických a spoločenských vied. Morálny hazard sa pôvodne používal ako pomenovanie na situáciu, kedy poistenec stráca záujem o ochranu poistenej veci a o zamedzenie vzniku poistnej udalosti. Crosby (1905) už začiatkom 20. storočia rozlišoval medzi priamym a nepriamym morálnym hazardom a považoval tieto javy za kľúčové príčiny požiarov v amerických veľkomestách.

Priamy morálny hazard vznikol, keď vlastník nehnuteľnosti mal finančný záujem na vypuknutí požiaru, napríklad z dôvodu vysokého poistného krytia a nepredajnosti objektu. V prípade nepriameho morálneho hazardu išlo skôr o nezáujem majiteľa investovať do zvýšenej ochrany svojich nehnuteľností pred vznikom poistnej udalosti.

Postupom času sa myšlienka morálneho hazardu rozšírila z poisťovníctva do spoločenských vied (napr. Arrow 1963; Pauly 1968). Dnes sa v ekonómii a politológii tento koncept používa skôr v zmysle Crosbyho (1905) nepriameho morálneho hazardu, teda na opis takých situácií, kedy jeden z aktérov má zvýšený záujem podstúpiť isté riziko, lebo vie, že v prípade zlého vývoja ponesie iba malú časť straty.

Takto sa napríklad hodnotilo pôsobenie bánk počas obdobia hypotekárnej expanzie, ktorá predchádza finančnej kríze v USA (Dam a Koetter 2012), a tiež fiškálna expanzia financovaná z dlhu v niektorých členských štátoch eurozóny.

V podmienkach Slovenskej republiky sa ponúka ďalšia možnosť na rozšírenie použitia pojmu morálny hazard. V prípade vzťahov na voľnom trhu sa najmä v poisťovníctve tradične predpokladalo, že morálneho hazardu sa má obávať skôr poisťovňa, čiže predajca poistného produktu. Toto neplatí v prípade spotrebiteľských vzťahov v iných oblastiach.

V prípade niektorých nebankových spoločností alebo firiem ponúkajúcich lacné zájazdy spojené s agresívnym marketingom morálny hazard vzniká na strane poskytovateľa pôžičky alebo predajcu, ktorý často vyhľadáva klientelu s nízkou finančnou gramotnosťou a nízkou bonitou.

Cieľom v takom prípade nie je poskytnúť pôžičku a dosiahnuť zisk zo štandardných úrokov, alebo predať hoci aj predražený podukt. Ozajstným cieľom je dosiahnuť, aby spotrebiteľ neplnil zmluvu, a tým pádom mohli byť účtované úroky z omeškania a penále. To, čo štandardný podnikateľ považuje za neduh, je pre tieto typy firiem kľúčovou súčasťou ich business modelu.

V prípade konania tzv. šmejdov ide teda o priamy morálny hazard, lebo predajca má záujem o finančný úpadok svojho spotrebiteľa. Práve z tohto dôvodu je potrebné, aby sa uvedenému problému venovala patričná pozornosť v domácej legislatíve.

Prírodzeným riešením morálneho hazardu v akejkoľvek jeho podobe je presun väčšej časti možných strát na toho aktéra, ktorého konanie môže byť v danom vzťahu ovplyvnené morálnym hazardom. Ak teda poisťovňa chce docieliť, aby sa poistenec naďalej správal zodpovedne, zavedie do poistnej zmluvy spoluúčasť.

Podobne ak naša spoločnosť chce zamedziť rozmachu predátorov z radov nebankoviek a firiem pracujúcich priamym marketingom, musí preniesť časť negatívnych následkov spojených s insolvenciou ich klientov na plecia týchto predátorských firiem. Na tento účel by práve mohol poslúžiť zákon o osobnom bankrote zabezpečujúci vyššiu ochranu dlžníkov pred veriteľmi.

Slovenské právo pozná bankrot fyzických osôb-nepodnikateľov od roku 2006. Doteraz sa však tento právny inštitút využíva iba v minimálnej miere. Ako som uviedol vo svojom staršom príspevku na blogu, osobný bankrot na slovenský spôsob je relatívne zdĺhavý a drahý proces neposkytujúci dlžníkom reálnu šancu na nový štart v živote.

Na rozdiel od legislatívy v oblasti bankrotu platnej napr. vo viacerých štátoch USA, trvalé bydlisko dlžníka nepožíva takmer žiadnu ochranu a to je jeden z najdôležitejších nedostatkov legislatívy upravujúcej bankrot na Slovensku.

Zvýšená ochrana dlžníkov najmä v prípade vymáhania príslušenstva dlhu, t.j. rôznych úrokov nadväzujúcich na istinu dlhu, by pritom mohla byť veľmi efektívnym riešením narastajúceho problému s exekúciami kvôli spotrebiteľským dlhom. Istina často predstavuje iba veľmi malú čast ceľkového dlžníkovho dlhu, ozajstným problémom sú skôr sankčné úroky nabaľujúce sa na túto istinu.

Táto otázka údajne predstavuje prioritu pre ministra Boreca a Ministerstvo spravodlivosti. Kto sleduje problematiku však vie, že prioritou bola už počas vládnutia viacerých vlád, ale bez významnejšej zmeny.

Zatiaľ posledným dejstvom v tragédii slovenského spotrebiteľa je návrh mimoriadnej schôdze NRSR k otázke exekúcii označený predsedom parlamentu za formálne chybný. Riešenie tejto témy je ale mimoriadne naliehavé. Kontroverzný posun schôdze na január by však mohol dopomôcť k zviditeľneniu otázky, ktoré je potrebné k vyváženiu vplyvu organizovaného záujmu. Jemu, vzhľadom na nemalé trovy, táto otázka určite nie je ukradnutá.

Skrátená verzia článku vychádza v denníku Pravda.

Odkazy

Arrow, Kenneth J. 1963. Uncertainty and the Welfare Economics of Medical Care. The American Economic Review 53(5): 941-973.

Crosby, Everett U. 1905. Fire Prevention. The Annals of the American Academy of Political and Social Science 26: 224-238.

Dam, Lammertjan a Michael Koetter. 2012. Bank Bailouts and Moral Hazard: Evidence

from Germany. The Review of Financial Studies 25(8): 2343-2380.

Pauly, Mark V. 1968. The Economics of Moral Hazard: Comment. The American Economic Review 58(3): 531-537.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.