Pojem morálny hazard patrí už niekoľko desaťročí do štandardného slovníka ekonomických a spoločenských vied. Morálny hazard sa pôvodne používal ako pomenovanie na situáciu, kedy poistenec stráca záujem o ochranu poistenej veci a o zamedzenie vzniku poistnej udalosti. Crosby (1905) už začiatkom 20. storočia rozlišoval medzi priamym a nepriamym morálnym hazardom a považoval tieto javy za kľúčové príčiny požiarov v amerických veľkomestách.

Priamy morálny hazard vznikol, keď vlastník nehnuteľnosti mal finančný záujem na vypuknutí požiaru, napríklad z dôvodu vysokého poistného krytia a nepredajnosti objektu. V prípade nepriameho morálneho hazardu išlo skôr o nezáujem majiteľa investovať do zvýšenej ochrany svojich nehnuteľností pred vznikom poistnej udalosti.

Postupom času sa myšlienka morálneho hazardu rozšírila z poisťovníctva do spoločenských vied (napr. Arrow 1963; Pauly 1968). Dnes sa v ekonómii a politológii tento koncept používa skôr v zmysle Crosbyho (1905) nepriameho morálneho hazardu, teda na opis takých situácií, kedy jeden z aktérov má zvýšený záujem podstúpiť isté riziko, lebo vie, že v prípade zlého vývoja ponesie iba malú časť straty.

Takto sa napríklad hodnotilo pôsobenie bánk počas obdobia hypotekárnej expanzie, ktorá predchádza finančnej kríze v USA (Dam a Koetter 2012), a tiež fiškálna expanzia financovaná z dlhu v niektorých členských štátoch eurozóny.

V podmienkach Slovenskej republiky sa ponúka ďalšia možnosť na rozšírenie použitia pojmu morálny hazard. V prípade vzťahov na voľnom trhu sa najmä v poisťovníctve tradične predpokladalo, že morálneho hazardu sa má obávať skôr poisťovňa, čiže predajca poistného produktu. Toto neplatí v prípade spotrebiteľských vzťahov v iných oblastiach.

V prípade niektorých nebankových spoločností alebo firiem ponúkajúcich lacné zájazdy spojené s agresívnym marketingom morálny hazard vzniká na strane poskytovateľa pôžičky alebo predajcu, ktorý často vyhľadáva klientelu s nízkou finančnou gramotnosťou a nízkou bonitou.

Cieľom v takom prípade nie je poskytnúť pôžičku a dosiahnuť zisk zo štandardných úrokov, alebo predať hoci aj predražený podukt. Ozajstným cieľom je dosiahnuť, aby spotrebiteľ neplnil zmluvu, a tým pádom mohli byť účtované úroky z omeškania a penále. To, čo štandardný podnikateľ považuje za neduh, je pre tieto typy firiem kľúčovou súčasťou ich business modelu.