Rovnováha čiastočných reforiem v praxi

V roku 1998 obohatil politológ Joel S. Hellman vedeckú literatúru o postkomunistických transformujúcich sa ekonomikách pojmom partial reform equilibrium, tj. rovnováha pri čiastočných reformách. Tento pojem opisuje stav, kedy po zavedení niektorých reforiem vedúcich k nastoleniu trhového hospodárstva dochádza k zastaveniu legislatívneho vývoja. Príčinou tohto javu podľa autorky nie sú nespokojné davy ľudí, ale skôr politické a ekonomické elity, ktorým uvedený stav v iba čiastočne zreformovanej spoločnosti vyhovuje. Nedotiahnuté reformy môžu byť totiž prameňom renty v podobe nižšej konkurencie na trhu, príjmu z úplatkov alebo zákonom garantovaného zisku (Hellman 1998).

Legislatívna regulácia trhového hospodárstva postkomunistických štátov strednej a východnej Európy sa vyznačuje jedným špecifikom: veľmi slabou ochranou dlžníkov a často úplnou absenciou možnosti osobného bankrotu. Maďarsko dodnes nemá zákon umožňujúci bankrot fyzickým osobám. V radikálne reformnom Lotyšsku bude osobný bankrot možný až od marca 2013, tj. viac ako dvadsať rokov po prechode na trhové hospodárstvo.

Na Slovensku existuje možnosť osobného bankrotu od roku 2006, napriek tomu nie sme na tom podstatne lepšie ako spomenuté štáty. Osobný bankrot na slovenský spôsob totiž nezaručuje dlžníkovi takú mieru minimálnej ochrany pred veriteľmi, aká je nevyhnutná na prežitie. Rovnako ako pri exekučnom konaní, aj v prípade osobného bankrotu (v slovenských podmienkach je zaužívaný výraz malý konkurz ) dochádza k speňaženiu drvivej väčšiny majetku dlžníka, v prípade potreby aj nehnuteľnosti slúžiacej ako trvalé bydlisko. Následne podstupuje dlžník v úpadku trojročné skúšobné obdobie, kedy sa na uspokojenie pohľadávok môže použiť až sedemdesiat percent jeho príjmov.

Neexistencia právnej úpravy, príp. pomalý vývoj legislatívy v tejto oblasti sa náramne podobá na vyššie opísanú rovnováhu čiastočných reforiem. Slabé postavenie dlžníka zvýhodňuje špekulatívnych veriteľov, napr. niektoré firmy nezapísané v registri veriteľov NBS, ťažiace z nízkej finančnej gramotnosti obyvateľstva. Uvedený stav tiež nahráva biznisu, ktorý vznikol v posledných dvoch desaťročiach okolo vymáhania pohľadávok. Tak, ako v prípade Hellmanovho teoretického modelu, na strane víťazov je finančná elita, zatiaľ čo záujmom zvyšku obyvateľstva by bola reforma insolvenčného práva.

Primeraná ochrana dlžníkov je pritom prirodzenou súčasťou legislatívneho rámca trhového hospodárstva v Spojených štátoch amerických aj vo Veľkej Británii. V prípade nezabezpečených dlhov legislatíva o insolvenčnom konaní týchto štátov umožňuje povinnému ponechať si značnú časť svojho majetku aj bežných príjmov. V USA, kde sa osobný bankrot fyzickej osoby môže riadiť buď federálnou právnou úpravou, alebo legislatívou konkrétneho štátu, v niektorých štátoch nepodliehajú insolvenčnému konaniu trvalé bydlisko povinného ani jeho bežný príjem.

V stredoeurópskom kontexte sa priebojníkom stalo Česko, ktoré vo svojom insolvenčnom zákone umožňuje veriteľom dlžníka v úpadku si vybrať z dvoch alternatív: buď speňažia aktuálny majetok dlžníka, alebo akceptujú splátky z príjmov v budúcich piatich rokoch.

Zavedenie vyššej ochrany dlžníkov-fyzických osôb voči veriteľom má aj svoje makroekonomické opodstatnenie. Fan a White (2003) dospeli vo svojej analýze k záveru, že v tých štátoch USA, v ktorých značná časť majetku povinného nepodlieha konkurzu, je väčšia podnikateľská aktivita obyvateľstva. Uvedený jav má jednoduché vysvetlenie: dostupnejší bankrot a ľahší začiatok odznova (fresh start) zmierňujú bremeno podnikateľského rizika na pleciach fyzických osôb. Gropp, Scholz a White (1997) však zároveň poukazujú na to, že výhodný osobný bankrot môže mať za následok pokles ponuky úverov pre menej solventných klientov a orientáciu veriteľov na bohatšie vrstvy obyvateľstva.

V slovenských podmienkach by sa však tento ekonomický efekt mohol prejaviť aj pozitívne, napr. v podobe poklesu aktivity špekulatívnych veriteľov vyhľadávajúcich dlžníkov s nízkou úverovou bonitou. K debate o ekonomických následkoch zavedenia osobného bankrotu prispeli zaujímavou úvahou aj Bethlendi a Máté (2012). Autorská dvojica zdôrazňuje, že aj keď osobný bankrot môže viesť k zhoršeniu platobnej disciplíny, naopak jeho absencia núti niektorých dlžníkov k permanentnému odchodu do šedej ekonomiky, čo vedie k dlhodobým stratám na daniach a nárastu kriminality.

Je zároveň nevyhnutné dodať, že cieľom osobného bankrotu je aj postupné uspokojenie pohľadávok veriteľov, aj keď pri bankrote dlžníka často nie je možné vymôcť celý dlh. Aj preto je potrebné zabezpečiť, aby následky podstúpenia bankrotu boli dostatočne závažné na to, aby tento právny inštitút nebol zneužívaný. Tieto môžu zahŕňať okrem straty časti majetku a príjmov aj dočasné sťaženie prístupu k úverom.

Zároveň by však proces osobného bankrotu mal chrániť časť majetku a príjmov dlžníka v úpadku nevyhnutných pre prežitie. Momentálne platná právna úprava na Slovensku v ochrane dlžníkov zaostáva za Západom. Aj keď sa o reforme slovenskej právnej úpravy osobného bankrotu v posledných rokoch hovorilo (napr. Valček 2011), potrebné zmeny v konkurznom zákone sa nezrealizovali.

Kvalitná legislatíva o osobnom bankrote nastoľuje rovnováhu v právach a povinnostiach dlžníkov a veriteľov, vďaka čomu môže slúžiť ako čiastočné riešenie pre množstvo nežiaducich spoločenských javov. Okrem zmiernenia akútnych sociálnych problémov vytvára prostredie ktoré núti veriteľov k zodpovednému zhodnoteniu bonity svojich potenciálnych dlžníkov, a to najmä v prípade bezúčelových spotrebných úverov. Spoločenská užitočnosť dostupného bankrotu pre fyzické osoby preto prevyšujú jeho možné riziká.

Vláda Roberta Fica by vhodnou novelou zákona o konkurze a reštrukturalizácii mohla nastoliť namiesto existujúcej rovnováhy čiastočnej reformy ozajstný rovnovážny stav, a tým posunúť Slovensko o krok ďalej.

Pramene

Bethlendi, András, and János Máté. 2012. ‘Magáncsőd Magyarországon: Pro És Kontra [Osobný bankrot v Maďarsku: pre a proti]’. Pénzügyi Szemle. http://www.penzugyiszemle.hu/tanulmanyok-eloadasok/magancsod-magyarorszagon-pro-es-kontra.

Fan, Wei, and Michelle J. White. 2003. ‘Personal Bankruptcy and the Level of Entrepreneurial Activity’. Journal of Law and Economics 46 (2): 543—567.

Gropp, Reint, John Karl Scholz, and Michelle J. White. 1997. ‘Personal Bankruptcy and Credit Supply and Demand’. The Quarterly Journal of Economics 112 (1): 217—251.

Hellman, Joel S. 1998. ‘Winners Take All: The Politics of Partial Reform in Postcommunist Transitions’. World Politics 50 (2): 203—234.

Valček, Adam. 2011. ‘Osobný Bankrot by Mal byť Dostupnejší’. SME, 4 Novembra. http://ekonomika.sme.sk/c/5623612/osobny-bankrot-by-mal-byt-dostupnejsi.html.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.