Je to jasné ako facka — požičali si, tak musia svoje dlhy splatiť. Toto jednoznačné stanovisko k tzv. dlhovej kríze som si nedávno vypočul od zápalisto diskutujúceho študenta. Ono je ale obrazom toho, ako problematiku dlhu vníma väčšina obyvateľstva u nás.

A niet divu. Kto žiadal v našich podmienkach o úver napr. na bývanie a nebodaj mal problémy s jeho splácaním, zistil celkom jednoznačne, kto je vo vzťahu veriteľ-dlžník pán a kto sa šúcha po kolenách s prosíkom. Prečo by mal teda iný meter platiť pre nenažrané národy a štáty?

Je pravda, že ak sa niekto zadlží, je jeho povinnosťou a zodpovednosťou splácať. Ale zodpovednosť nesie aj ten, kto požičiava. Veriteľ musí pri úverovaní odhadovať riziko. Úrok ako zisk totiž nie len odmenou za obetovanú príležitosť alternatívneho využitia požičaného kapitálu, ale aj kompenzáciou za riziko nesplácania.

Súčasťou tohto biznisu teda od začiatku a explicitne je možnosť, že veriteľ sa (časti) svojich finančných nárokov nedočká. Asi ešte dlho bude treba pripomínať, že pôžičky/dlhy sú biznis a nevyjadrujú vzťah dobrodenia sporivých asketických veriteľov na jednej strane a prijímania charity hriešnych rozhadzovačných dlžníkov na strane druhej.

Veritelia jednoznačne benefitujú. Často dokonca voči potenciálnym dlžníkom aktívne pristupujú. Možno spomenúť klasický prípad zo 70. rokov, kedy západné banky zaplavili vlády nedemokratických rozvojových krajín lacnými recyklovanými petrodolármi. Po zvýšení úrokových sadzieb sa štáty najmä v Latinskej Amerike dostali do platobnej neschopnosti.

A práve niekedy v tomto období sa začala kryštalizovať úloha Medzinárodného menového fondu. Ten síce mal fungovať ako nezávislá inštitúcia a veriteľ poslednej inštancie, ale v praxi pôsobil ako „kartel veriteľov“. Jeho úlohou bolo zabezpečiť, aby sa splatili dlhy, aj keby ekonomika mala doslova vykrvácať. Svoju úlohu po kozmetických úpravách plní dodnes.

Ale po príklady netreba chodiť ďaleko do histórie. Aktuálne dopisovateľ New York Times Nicholas Kristof v rozhovoroch s bankármi potvrdil to, o čom sa hovorilo v súvislosti s americkou hypotekárnou krízou. Totiž, že zamestnanci bánk boli finančne motivovaní doslova rozdávať úvery ľuďom, o ktorých bolo jasné, že nebudú mať na ich splácanie. Dialo sa to s vedomím vedenia. Pôžičky s vysokým úrokom sa dokonca na základe rasového kľúča ponúkali najmä afroamerickému a hispánskemu obyvateľstvu s nižšou mierou finančnej gramotnosti.

Uvedené príklady na medzinárodnej aj individuálnej úrovni dokumentujú rozmer tzv. koristníckeho úverovania (predatory lending). Čiže úverovania, kedy veriteľ neeticky zneužije slabšiu pozíciu dlžníka, aby ho vmanipuloval do uzavretia očividne nevýhodnej zmluvy. Aj na Slovensku poznáme prípady úžery (napr. v rómskych osadách) či prípady, kedy kvôli malej pôžičke od nebankovky ľudia prišli o celý dom.

A príklady prospechu z úverovania (hoci nie priamo koristníckeho) netreba hľadať až na opačnom konci sveta. Nemecko a iné krajiny jadra eurozóny teraz lamentujú, že eurozóna sa ide zachraňovať z ich peňazí. Ale pri pohľade na krátke dejiny spoločnej meny je pomerne jasné, že práve jadro na eure zarábalo. Jednak vďaka zvýšenému exportu do krajín európskej periférie, jednak vďaka zvýšenému príjmu zo zahraničných investícií na periférii. Ten napríklad Nemecku narástol celkovo o 30-40 mld. eur ročne (cca. 1-2 % HDP) počas rekordných rokov uplynulého desaťročia.

Očividným problémom je nepomer sily, moci a vplyvu veriteľov a dlžníkov. Súkromné banky vyvíjajú všemožný tlak, aby sa záväzky voči nim plnili a využívajú na to médiá, thinktanky, národné vlády a medzinárodné inštitúcie. Ak sa to nedarí, sú k dispozícii záchranné balíčky z verejných zdrojov. Predstavitelia a predstaviteľky prebytkových štátov dnes dizajnujú európsku inštitucionálnu architektúru. Dlžníci sa na všetkých úrovniach odsudzujú a de facto kriminalizujú.

Riešením nie je zbaviť dlžníkov zodpovednosti (ako keby to nedajbože hrozilo…). Riešením je záujmy oboch strán vyvážiť a vniesť do nich férovosť.

(O rôznych súvislostiach dlhu výborne píše napr. Tomáš Tožička alebo hovorí David Graeber.)

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.