Od 1. januára 2014 budú veriaci v Poľsku svoju cirkev financovať sami. Poľská vláda premiéra Tuska dokázala to, čo sa na Slovensku zdá stále ešte utópiou — odstrihnúť cirkev od pupočnej šnúry štátneho rozpočtu zavedením asignačnej cirkevnej dane.

Po dlhších vyjednávaniach, kedy katolícka cirkev požadovala až 1% asignáciu a vláda ponúkala 0,3%, sa podarilo dohodnúť na kompromisnom návrhu 0,5% .

Sotva kto by bol povedal, že katolícke Poľsko, krajina bývalého obľúbeného a milovaného pápeža, predbehne Slovensko v odluke cirkvi od štátu. Pritom ešte pred rokom bola situácia v oboch krajinách veľmi podobná, keď sa tak poľská ako slovenská katolícka cirkev doslova mágali vo verejných škandáloch. Kým u nás to bolo spojené s odvolaním Bezáka a podozrivými finančnými machináciami jeho predchodcu, ktoré očividne pripomínajú praktiky Vatikánskej banky pri praní špinavých peňazí, v Poľsku zapĺňali titulky nielen bulvárnej tlače škandalózne prípady sexuálneho zneužívania detí katolíckym klérom. Počnúc prípadom apoštolského nuncia v Dominikánskej republike, ktorého pápež odvolal pre podozrenia zo sexuálneho zneužívania detí, pokračujúc mnohými inými prípadmi, ktoré postupne vyplávali na povrch, katolícka cirkev stratila nielen dôveru mnohých veriacich, ale aj punc nedotknuteľnosti. Žiaľ, zatiaľ iba v Poľsku.

Na opačných póloch

Nasledujúci vývoj v oboch krajinách ani nemohol byť viac rozdielny. Poľské škandály viedli k hlbokému prepadu kreditu katolíckej cirkvi, čo následne umožnilo zaviesť modernú reformu finančnej odluky cirkvi od štátu. Na Slovensku došlo k presnému opaku; katolícka cirkev priam geniálnou mediálnou komunikáciou a vyrábaním vonkajšieho nepriateľa v LGBTI agende a rodovej rovnosti nielenže dokonale dokázala prekryť svoje prešľapy, ale zorganizovaním masovej púte „za život“ zomknúť všetky radikálne náboženské skupiny a pravicových extrémistov na ľudácko-klerikálnej platforme. Platforme, strašiacej gender ideológiou alebo konšpiračnými nezmyslami o juvenilnej justícii odberajúcej deti pre homosexuálov, pedofilov a na orgány. V každej normálnej krajine civilizovaného sveta by takéto absurdity zostali demagogickou agendou okrajovej skupiny vyznávačov preletov nad kukučím hniezdom vo zvieracích kazajkách. Nie však u nás, kde tieto nezmysly padli na úrodnú pôdu. A výsledok atmosféry, priam otvárajúcej dvere neoľudáckej politike, vidíme na výsledkoch župných volieb v Banskej Bystrici.

Polarizácia a fašizácia nezanedbateľnej časti spoločnosti vedie v súčasnosti k vyhranenej situácii plnej nenávistných útokov na všetkých tých, ktorí sú viditeľní v protiprúde tejto demagógie: na zástancov ľudsko-právnej agendy, ochrany detí a rodovej rovnosti. A ak si niekto myslel, že inkvizícia je otázku dávnej minulosti, stačí si zájsť na niektoré stránky klerikálnych fanatikov. Možno sa zmenili metódy, ale cieľ ostal rovnaký. Znemožniť, zastrašiť, umlčať. Ostáva si len pripomenúť slová nájomného vraha z románu Dana Browna Anjeli a démoni: „Dávate si na nich pozor... sú to Boží ľudia.“

Na cirkvi sa nešetrí...

Je to snáď prvýkrát, kedy liberálne zmýšľajúci ľudia u nás môžu našim severným susedom závidieť. Závery porovnania s Poľskom sú pritom nesmierne zaujímavé aj z iného hľadiska. Zavedením asignačnej cirkevnej dane ušetrí podľa médií poľská vláda 21 miliónov zo štátneho rozpočtu. Poľská katolícka cirkev sa totiž už pred reformou financovala z 80% sama. Rozdiel k výške štátneho príspevku je naozaj zarážajúci; kým 40 miliónové Poľsko s 90% katolíkov prispelo ročne sumou vyše 20 miliónov, teda 0,58 EUR na jedného veriaceho, prispieva SR zo štátneho rozpočtu cirkvám a jej organizáciám na 4 milióny papierových veriacich neuveriteľnou sumou 37,5 miliónov EUR, teda priemerne 9,4 EUR na ovečku. Slovenské cirkvi dostávajú teda v porovnaní s Poľskom 16 násobok príspevku na jedného veriaceho, pričom u niektorých menších je to až okolo 100 EUR na hlavu. A to v čase hospodárskej krízy a rozpočtovej reštrikcie, kedy sa šetrí na platoch vo verejnej správe, kedy chýbajú peniaze na zaslúžené zvýšenie platov učiteľov či zdravotných sestier.

Na štátne dotácie katolíckej cirkvi — a tým aj všetkých ostatných cirkví — si u nás zjavne žiadna vláda siahnuť netrúfne. Za normálnych okolností musí každá inštitúcia, ktorá čerpá prostriedky z verejných zdrojov, viesť transparentné účtovníctvo a vyúčtovanie zdrojov. Okrem cirkvi. O tom, čo sa vyberie „do zvončeka“, o rôznych všimných za krsty, svadby, pohreby, o všetkých tých nezdanených príjmoch štát pritom vôbec nemá prehľad. O Sokolových miliónoch sa čo-to dostalo na verejnosť. O zvyšku kreatívneho účtovníctva slovenskej pobočky tohto globálneho finančného impéria nikto netuší. Skrátka, katolícka cirkev je stále štátom v štáte. Cez tzv. Vatikánsku zmluvu si totiž zabezpečila, že kostolné zbierky „nepodliehajú zdaneniu, ani povinnosti verejného vyúčtovania“ . To však neznamená, že štát by nemohol požadovať vyúčtovanie dotácií. O súpise majetku ani nehovoriac...

V oveľa bohatšom Nemecku už vyvoláva luxus predstaviteľov kléru pobúrenie veriacich a spoločnosti. Pravda, Nemci by ani netolerovali miešanie sa cirkvi do politiky. Na rozdiel od nás sa totiž z vlastných dejín dokázali poučiť.