Aj takto by asi mohol znieť podnázov knihy s titulom „Záhada kapitálu: Přežije kapitalismus svou poslední krizi?“ (v origináli The Enigma of Capital and the Crises of Capitalism), ktorá sa nedávno dostala na pulty kníhkupectiev. Nejde o nič menšie ako o historicky prvý preklad knihy Davida Harveya do našincovi a našinke ľahko zrozumiteľného jazyka.

David Harvey nie je len jedným z najcitovanejších žijúcich spoločenských vedcov a významným globálnym verejným intelektuálom, je navyše jedným z najkompetentnejších pri sprístupňovaní záhad vývoja politickej, ekonomickej a geografickej dynamiky kapitalizmu. Jeho akademická kariéra je spätá so vzájomným prepájaním geografie a klasickej marxistickej politickej ekonómie, oblastí, o rozvoj ktorých sa významnou mierou zaslúžil.

Jeho pôvodný záujem o mesto a hľadanie nástrojov umožňujúcich uchopenie a vysvetlenie množstva napätí a rozporov, ktoré sú jeho nedeliteľnou súčasťou, ho priviedli k odmietnutiu v tom čase bežných vysvetľovacích schém, pričom najpríhodnejším nástrojom pre ich pochopenie sa mu javila práve marxistická politická ekonómia. Tento epistemologický obrat bol v plnej dôslednosti artikulovaný v monumentálnom teoretickom diele Limits to Capital (1982), kde Harvey posúva a obohacuje teóriu akumulácie kapitálu o (nielen pre predstavovanú publikáciu kľúčové) oblasti funkcie peňazí a finančníctva i priestorových aspektov reprodukcie kapitalizmu a jeho kríz. Práve koncepcie obsiahnuté v Limitoch, hoci v Záhade nie vždy explicitne spomenuté či dôsledne teoreticky odvodené, tvoria jej základný interpretačný rámec.

Ďalšia úloha, v ktorej sa Harvey v ostatnom období výrazne presadil, je rola úspešného popularizátora systematicky sprístupňujúceho marxistickú politickú ekonómiu. Tá, vzhľadom na častú bezradnosť donedávna populárnych koncepcií, získava čoraz väčšiu pozornosť. Skutočným hitom sa stala najmä séria voľne dostupných videolekcií sprevádzajúcich čítanie Kapitálu (bolo vraj zaznamenaných už milión prezretí). Do kategórie prác prístupnejších pre širší okruh čitateľov, čo však neznamená, že nezaujímavú pre tých, čo sa s politickou ekonómiou už intímnejšie stretli, patrí tiež Záhada kapitálu.

Kríza a kapitalizmus

Harveyovým cieľom v Záhade je vysvetliť podstatu kapitálu — to, ako tento neustále prebiehajúci dynamický a expanzívny proces utvára a pretvára svet okolo nás, a dokázať systémovú podstatu náchylnosti kapitalizmu ku krízam. V ôsmich kapitolách nás prevedie súčasnou krízou, predstaví základnú analýzu kapitálu a systému postaveného na jeho neustálom pohybe, aby na záver načrtol možnosti politickej akcie pre progresívnu antikapitalistickú ľavicu.

Kniha začína príbehom objavenia sa súčasnej globálnej krízy. Táto je však následne predstavená len ako posledný moment sledu štrukturálnych kríz, ktoré postihujú rôzne hospodárske odvetvia a geografické priestory globálneho kapitalizmu od konca povojnovej konjunktúry v 70. rokoch minulého storočia. Práve vtedy vznikla potreba reakcie na klesajúce miery zisku v tradičných výrobných odvetviach.

Riešením sa stalo obmedzenie podielu, ktorý získava sféra práce z koláča produkovaného bohatstva. Konkrétnymi stratégiami boli napríklad útoky na postavenie odborov či relokácie priemyselnej produkcie do menej vyspelých krajín. Avšak pokles reálnych miezd a efektívneho dopytu zo strany bežných domácností len znovu posilnil klesajúci trend ziskovosti v produkčných odvetviach.

Udržanie spotreby i ziskov sa malo riešiť radikálnou transformáciou finančného systému, ktorý „oslobodený“ od bariér a dozoru bol zrazu schopný poskytnúť úver prakticky na čokoľvek — napríklad developerom na výstavbu domov, ako i záujemcom na ich kúpu, čím okrem iného plynuli zisky ich poskytovateľom hneď z dvoch strán. Obrovská expanzia úverových schém a rôznych finančných produktov podporovala prudký rast relatívnej výnosnosti finančného kapitálu, rovnako ako boom na trhu s nehnuteľnosťami. Následný kolaps na jednom z kľúčových trhov (realitnom) spustil dominový efekt, ktorého sme svedkami.

Kapitál je neustály pohyb, je to tok, ktorý, keď sa zastaví, spôsobuje problém. Akékoľvek spomalenie, či nebodaj zahatanie hladkého toku kapitálu nekonečným opakovaním akumulačných cyklov vedie k ničeniu hodnôt a ku krízam. Kapitalistické krízy môžu nadobúdať nespočetné množstvo podôb, no ich základnou príčinou je problém absorpcie prebytku kapitálu, teda nedostatok možností výnosného investovania časti zisku z minulých investícií.

Ak musí pre svoje bezproblémové fungovanie a reprodukciu globálna ekonomika dlhodobo ročne rásť priemerne o 3 percentá, rastie s ňou aj nutnosť výnosne investovať prebytky z realizovaného rastu. Zatiaľ čo v r. 1950 bolo treba efektívne investovať navyše 0,15 bilióna USD (toho nášho, teda 1012), dnes je to 1,6 bil. a ak bude obnovené tempo trojpercentného ročného rastu, v samotnom roku 2030 bude musieť svetová ekonomika efektívne absorbovať prebytočný kapitál v objeme 3 biliónov USD. Na jednej strane vyvstáva otázka, dokedy je takýto exponenciálny rast možný, druhým problémom je, ako udržať tento rastúci a zrýchľujúci sa kolobeh v pohybe.

Podľa Harveya je chybou hľadať jedinú príčinu zlyhávania procesov absorpcie kapitálu a náchylnosti kapitalizmu ku krízam. Miesto toho uvažuje o viacerých typoch „bariér“, vďaka ktorým môže dôjsť k spomaleniu cirkulácie. Identifikuje a bohato ilustruje šesť potenciálnych typov takýchto bariér, kde sa teoreticky môžu vyskytnúť a historicky sa vyskytli problémy: 1. nedostatočný počiatočný peňažný kapitál; 2. nedostatočná ponuka pracovnej sily alebo politické ťažkosti s jej zaistením; 3. nedostačujúce produkčné prostriedky, vrátane tzv. prírodných limitov; 4. nevhodné technológie a organizačné formy; 5. rezistencia alebo neefektívnosť v pracovnom procese; 6. nedostatočný kúpyschopný dopyt.

Kríza v momentoch spomalenia alebo zadrhnutia cirkulácie funguje ako „iracionálny racionalizátor“ systému, keď môže dôjsť napr. k znehodnoteniu prebytkov, pre ktoré sa nepodarilo nájsť výhodné odbytiská, k zničeniu neefektívneho kapitálu, stlačeniu miezd, k odpísaniu dlhov a pod., čím vznikajú podmienky pre nový rast. Nutnosť prekonávania konkrétnych problémov v rámci jednotlivých typov bariér vedie k vnútornej dynamike a (často dramatickým) transformáciám kapitalizmu. Avšak riešenia, ktoré táto dynamika prináša, sú len dočasné a skôr či neskôr nevyhnutne narazia na, alebo samy priamo vyprodukujú, ďalšie obmedzenia. Krízové momenty tak putujú rôznymi odvetviami alebo geografickými priestormi.

Navyše každá takáto iracionálna racionalizácia a prekonanie bariéry so sebou prináša nemalé sociálne náklady. Vyjadrenie amerického ministra financií a jedného z najbohatších mužov svojej doby A. Mellona z roku 1929, podľa ktorého počas krízy dochádza k navráteniu majetkov do rúk právoplatných vlastníkov, poukazuje na skutočnosť, že bohatí toto bremeno nenesú. „Kríza nie je koniec-koncov ničím menším než fázou masívneho vyvlastňovania“ (s. 239).

Evolúcia kapitalizmu a nerovnomerný geografický vývoj

V niekoľkých nasledujúcich kapitolách Harvey rozvíja vlastnú, veľmi zaujímavú teóriu historického vývoja kapitalizmu. Každú spoločnosť v konkrétnych historicko-geografických súradniciach môžeme do veľkej miery definovať vnútornou organizáciou a vzájomnou konfiguráciou siedmich základných sfér ľudských aktivít: technológie a organizačné formy; sociálne vzťahy; inštitucionálne a administratívne usporiadania; produkčné a pracovné procesy; vzťahy k prírode; reprodukcia každodenného života a biologického druhu; a mentálne koncepcie sveta.

Žiadna zo sfér nedominuje, no nie je ani úplne nezávislá na ostatných, ani kolektívne determinovaná ostatnými. Každá sa vyvíja po svojom, ale vždy je v dynamickej interakcii s ostatnými a spoločne utvárajú dialektický koevolučný proces reprodukcie kapitalizmu. Vzťahy medzi sférami nemusia byť vždy harmonické, no pnutia posúvajú dynamiku ďalej smerom k stavu dočasnej rovnováhy. Zoberme si ako dramaticky sa postupne museli transformovať všetky spomenuté sféry ľudských aktivít pri prechode od feudalizmu ku kapitalizmu, ale tiež akými premenami tieto prešli i v prípade nástupu a etablovania sa neoliberalizmu.

Doposiaľ načrtnutá teória akumulácie kapitálu obmedzená na historickú vertikálu evolučného vývoja je následne obohatená o svoj nevyhnutný priestorový aspekt. Harvey tu vysvetľuje a bohato ilustruje tézu, že kapitalizmus počas troch storočí svojej existencie prekonával vlastné vnútorné rozpory a krízové momenty prostredníctvom deštrukcie starých a produkcie nových priestorov a priestorových vzťahov. Haussmannov Paríž, povojnová metropolizácia New Yorku, súčasná globálna urbanizácia tak jasne viditeľná v Číne (kde sa dnes spotrebúva polovica svetovej produkcie cementu a tretina ocele) — sú príklady toho, ako nové fyzické prostredia a priestorovo-sociálne interakcie pomáhajú efektívne realizovať kapitálové prebytky.

Ďalším z množstva príkladov vkladania priestorových aspektov do teórií vysvetľujúcich fungovanie kapitalizmu je konceptualizácia neoliberálneho imperializmu ako aktuálneho výsledku napätia medzi dvoma rozdielnymi priestorovými mocenskými logikami. Mocenskou logikou štátu (teritorialita) a kapitálu (neobmedzené sieťové prepájanie), pričom neoliberálna globalizácia je charakterizovaná reálnym posilňovaním druhého princípu v existujúcom štátno-finančnom nexe.

S postupnými procesmi privatizácie, liberalizácie a deregulácie sa mení úloha štátu, ktorý kedysi zastupoval domácu populáciu a ekonomiku, no čoraz viac sa stáva facilitátorom kapitálových tokov. Úspešnosť štátnej politiky sa potom hodnotí na základe schopnosti smerovať tieto toky cez vlastné teritórium, pričom sa očakáva, že sociálne náklady vzniknuté priamym uplácaním, stimulmi a odstraňovaním najrôznejších regulácií budú aspoň z časti vyvážené pozitívami sedimentov, ktoré tu tieto toky uložia.

Teória a prax sociálnej zmeny

Môže kapitalizmus prežiť svoju súčasnú traumu? Samozrejme, že môže, odpovedá Harvey. Otázkou je výška a distribúcia bremena sociálnych a environmentálnych nákladov, ktoré si ďalšie iracionálne racionalizácie fungovania systému vyžiadajú. Môže existovať etický, nevykorisťovateľský a sociálne spravodlivý kapitalizmus, ktorý prispieva k prospechu všetkých? Tu Harvey odpovedá jednoznačne: nie! Išlo by totiž o protirečenie samotnej podstate toho, čím kapitalizmus je (s. 233). Tak čo s tým?

Harvey, verný Marxovmu odkazu, nechce byť len filozofom, ktorý svet chápe a vysvetľuje, chce ho i meniť. A tak sa púšťa do uvažovania o podmienkach realizácie pozitívnej sociálnej zmeny, teda otázky tradične rozdeľujúcej ľavicové prúdy na často nezmieriteľné a zúrivo sa konfrontujúce frakcie. Harvey sa tu najskôr vracia k svojej evolučnej dialektike vývoja siedmich sfér ľudských aktivít. Tou je na jednej strane možné popísať vznik, historické transformácie a priestorové rozdiely kapitalizmu, na strane druhej musí byť na začiatku uvažovania o akejkoľvek sociálnej zmene.

Tak, ako historická evolúcia kapitalizmu postupovala prostredníctvom vzájomne prepletených zmien v každej zo siedmich sfér, rovnako prechod k demokratickej rovnostárskej postkapitalistickej spoločnosti musí obsahovať transformáciu všetkých. Nie je až také dôležité, v ktorej z nich prvotný pohyb nastane, pôjde o to, aby sa tento prenášal do ostatných sfér vzájomne sa posilňujúcim spôsobom. Práve nedocenenie tejto dialektickej nevyhnutnosti a sústredenie sa iba na niektoré zo sfér považuje Harvey za príčinu neúspechu minulých revolučných projektov.

Svoje úvahy Harvey uzatvára zľahka optimistickou víziou možnej kolaborácie piatich opozičných prúdov, ktoré rôznym spôsobom reprezentujú široké vrstvy odcudzených, deprivovaných, vyvlastnených a marginalizovaných. Medzi potenciálnych nositeľov pozitívnej zmeny tak radí predstaviteľov rôznych mimovládnych organizácií, anarchistické, autonomistické a grassroots organizácie, tradičné ľavicové politické strany (najmä progresivitu si uchovávajúce subjekty napr. v Latinskej Amerike), v zásade apolitické pragmatické hnutia, ktorých cieľom je vyhnúť sa najrôznejším negatívnym dosahom neoliberálnych reforiem, a emancipačné hnutia založené na otázkach identity.

Ich vzájomné odlišnosti predstavujú výzvu pre projekt posilnenia vzájomnej spolupráce, no táto odlišnosť a zakorenenosť v rôznych sférach ľudských aktivít vytvára predpoklad pre splnenie nevyhnutnej podmienky utvárania „ko-revolučnej politiky“ vzdorujúcej dominantnej praxi.

Záver

Záhada kapitálu prostredníctvom veľmi živo a zrozumiteľne napísaného textu, pretkaného príkladmi konkrétnych momentov vývoja kapitalizmu zachytených v najrôznejších mierkach, historických momentoch a geografických lokáciách, poskytuje množstvo námetov na kritické premýšľanie. Rozširuje skupinu alternatívnych interpretácií (nielen súčasnej) krízy kapitalizmu o radikálnu kritiku, podľa ktorej kontradikcie v samotnej podstate fungovania tohto systému znemožňujú nájsť dlhodobé riešenie bez jeho radikálnej transformácie.

Kniha tiež predstavuje dobrý úvod k spoznávaniu aktualizovaného Marxa. Rúca množstvo u nás stále zažitých a často i zámerne reprodukovaných prekrútení marxistických interpretácií vývoja spoločnosti, kde si mnohí dodnes s Marxom spájajú mechanické pôsobenie ekonomickej základne na nadstavbu, nevyhnutnosť dejinného smerovania či výnimočného postavenia industriálneho proletariátu a pod.

Navyše, na rozdiel od viacerých dostupných, i na Slovensku nedávno uverejnených diel, ktoré sú často príliš zamerané na konkrétne jednotlivosti či špecifické aspekty politickej ekonómie, Záhada ponúka prostredníctvom najširšej možnej kontextualizácie prebiehajúcej krízy i relatívne komplexný pohľad na teóriu akumulácie kapitálu.

Video s ilustrovanou přednáškou Davida Harveye o krizích kapitalismu

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.