Netušené dno

Richard Filčák

Aktuální ekonomická krize je spíše než cyklickou krizí zásadním zlomem; tíha naší situace ale spočívá v tom, že stále nevíme, jak současný systém nahradit nějakým životaschopnějším.

„Medzinárodný kapitalizmus, v ktorého rukách sme sa ocitli, nie je úspešný. Nie je inteligentný. Nie je pekný. Nie je spravodlivý. A neprodukuje tovary.“

Tento citát nie je úryvok z manifestu dnešných ľavičiarov, anarchistov. Ide o osemdesiat rokov starý výrok Johna Maynarda Keynesa. Popredného britského ekonóma, teoretika a praktika makroekonomickej politiky stimulovania spotreby a výroby.

Boli to Keynesove, na svoju dobu revolučné prístupy, ktoré v 30. rokoch minulého storočia hodili systému záchranné lano. Keď dnes otvoríte pomaly akúkoľvek správu renomovaných či aj tých menej známych agentúr a think-tankov, dýchne na vás rétorika a údaje ako z čias veľkej hospodárskej krízy. Líšia sa iba v miere pesimizmu. A nejde len o tradičných kritikov systému zľava.

Práve publikovaná januárová predpoveď Medzinárodnej organizácie práce pre rok 2013 tvrdí, že nezamestnanosť v tomto roku dosiahne nové rekordy. Pribudne 5,1 milióna nezamestnaných a ich celkový počet sa vo svete vyšplhá na 202 miliónov. Asi štvrtina z nich v rozvinutých krajinách. Nie je to koniec a dosiahnuté výsledky budú prekonané hneď v nasledujúcom ro¬ku.

Odhaduje sa, že nezamestnanosť bude stúpať minimálne do roku 2017. Čo bude potom, je vo hviezdach. Výskumná správa McKinsey Global Institute zasa tvrdí, že svetová ekonomika neprechádza pravidelno-nepravidelnou konjunkturálnou krízou, ale ide skôr o zlom porovnateľný s tým, ktorý sa udial v roku 1914 a pokračoval v nasledujúcich troch desaťročiach.

Keď zachvacuje pesimizmus mainstreamovú pravicu, dostávajú sa k slovu radikáli. Dogmatikom trhu je všetko jasné. Stačí uvoľniť „okovy“ kapitálu. Akoby nejaké skutočne existovali. Možno je pravda, že na otvorenie cukrárne dnes potrebujete 15 povolení, ale na založenie účtu a registráciu firmy v daňovom raji pomaly stačí občiansky. A tak sme čím ďalej liberálnejší voči kapitálu, ale čoraz viac sa zhoršuje situácia a dno, od ktorého by sme sa mali odraziť, nie že nevidíme, ale ani netušíme.

Kým Keynes pracoval na svojich teóriách oživenia ekonomiky, sedel jeho súčasník, spisovateľ a sociológ Antonio Gramsci vo väzení. Vďaka Mussoliniho starostlivosti ho nerozptyľovali bežné problémy a mohol sa sústrediť na formulovanie svojich pozorovaní, ako kríza pozostáva z faktu, že to staré umiera a to nové sa nemôže narodiť. V tomto bezvládí sa môže objaviť veľké spektrum patologických symptómov. Otázka je, čo umiera dnes? Je to starý a nepotrebný sociálny štát vybojovaný na barikádach sociálnych konfliktov? Je to biologická rozmanitosť života na zemi, ktorú akceleruje klimatická zmena?

Keynes a jeho vízie zachránili na istú dobu systém. I keď za cenu rastúcich environmentálnych nákladov. Dnešná systémová kríza však svojho zeleného Keynesa nemá. Francúzsky prezident Hollande hovorí o stimulovaní tvorby pracovných miest. Európska komisia zase o zelenom raste založenom na efektívne využívaných zdrojoch. Pripomína to volanie zúfalého v púšti záujmov korporácií a globálneho kapitálu, pre ktorý je vždy ich privátna košeľa bližšia ako verejný kabát.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

    Diskuse
    February 1, 2013 v 17.10
    Text nastoluje obecné otázky
    A jakou roli v naší nynější krizi hraje ropný zlom, k jehož kulminaci se rychle blížíme?
    PN
    February 12, 2013 v 22.11
    Nebylo by namístě díky znalosti původu a projevu nefunkčnosti jakéhokoliv systému prakticky vyzkoušet jeho obrácený model?