Lotyšsko sa dnes oslavuje ako príbeh úspechu úsporných opatrení. Komentár Ann Applebaumovej, známej americkej publicistky pôsobiacej vo Varšave, ktorý nedávno zverejnil denník Sme, je príznačný pre spôsob prezentovania tohto údajného úspechu. Tento príbeh nehovorí nič o skutočných výsledkoch lotyšskej vlády, ani o obrovských krátkodobých a dlhodobých ekonomických a sociálnych nákladoch. Oslavuje však občiansku poslušnosť.

Lotyšsko bolo ospevované ako príbeh úspechu v období pred vypuknutím krízy. Už vtedy sa v tejto neoliberálnej rozprávke zabúdalo na viaceré faktory. Takmer vôbec sa nehovorilo o osobitne prudkom poklese HDP Lotyšska a o obzvlášť rozsiahlej deindustrializácii začiatkom 90. rokov a o ich vzťahu k neoliberálnym politikám.

Stúpenci kriticky nediskutovali ani o zraniteľnosti rastového modelu Lotyšsku v rokoch tesne pred krízou. K rastu prispieval prílev zahraničného kapitálu, ktorý nafúkol obrovskú úverovú a realitnú bublinu. Domácnosti si brali úvery najmä v zahraničnej mene (viac než 80 %), hoci zarábali v latoch. V dôsledku mohutného devízového dlhu sa banky (najmä vo švédskom vlastníctve) a stredná trieda stali veľmi zraniteľnými voči devalvácii meny. Nadhodnotená mena sa však pre slabý lotyšský priemysel ukázala ako problém. Dovoz výrazne prevýšil vývoz. Deficit bežného účtu a zahraničný dlh prudko stúpli. Tento rastový model už nebol ďalej udržateľný.

Lotyšsko bolo jednou z prvých európskych krajín, ktoré v rámci krízy zasiahla recesia. Zmenšujúci sa prílev zahraničného kapitálu viedol k zrúteniu rastového modelu. Počas krízy lotyšská ekonomika oslabila o viac než 20 %, pričom len za rok 2009 zaznamenala pokles o 18 %. Recesia pokračovala do roku 2010, keď lotyšské HDP ledva prekročilo úroveň z r. 1990, t. j. poslednej etapy sovietskeho obdobia. Cykly vzostupu a pádu neoliberálneho vývoja mali za následok dve stratené desaťročia.

Applebaumová nerozoberá príčiny lotyšskej krízy, ani neanalyzuje racionálnosť úsporných opatrení. Jednoducho prezentuje názor, že veľa škrtov je podľa nej dobrá vec. Úsporné opatrenia, ktoré boli prijaté ako súčasť programu Medzinárodného menového fondu (MMF)/EÚ, boli naozaj veľmi tvrdé: zníženie miezd, hromadné prepúšťania vo verejnom sektore, masívne obmedzenie sociálnych služieb, najmä na vidieku. Applebaumová pripúšťa, že tieto opatrenia prispeli k obrovskému poklesu HDP.

Aké boli dôvody reštriktívnej politiky? Úsporné opatrenia mali za cieľ znížiť domácu spotrebu a dovoz, a tým znížiť schodok bežného účtu a obmedziť požičiavanie si zvonka. Cieľ krajina splnila, hoci tento výsledok Applebaumová ani len nespomenula. Deficit bežného účtu vyše 20 % HDP v období pred krízou sa dočasne zmenil na prebytok. To umožnilo predísť devalvácii lotyšskej meny, čo bolo hlavným cieľom lotyšskej vlády a programu EÚ/MMF. Tento základný cieľ odrážal záujmy švédskych bánk, ktoré ovládajú lotyšský bankový sektor, a zadlženej strednej vrstvy. Slabiny lotyšských výrobných odvetví a štrukturálne problémy sa však neriešili vôbec.

Hlboká recesia mala negatívny vplyv na dlhové bremeno. Podiel nevýhodných úverov prudko vzrástol zo 7,8 % v decembri 2008 na 21,5 % v decembri 2010. V dôsledku chaosu vo finančnom sektore a recesii vyvolanej škrtmi sa verejný dlh zvýšil v období od r. 2007 do r. 2010 zo 7,8 % na 39,9 % HDP. Zahraničné zadlženie takisto vzrástlo — zo 129,2 % v r 2008 na 165,6 % v r. 2010. Opätovným rastom HDP v r. 2011 a 2012 sa tieto ukazovatele mierne zlepšili. Tím pracovníkov MMF však v nedávnej správe skonštatoval, že „pre obrovskú výšku zahraničného dlhu je Lotyšsko ešte vždy náchylné na výkyvy dôvery“.

Obnovenie rastu v rokoch 2011 a 2012 — ktoré však nevyrovnáva výrazný pokles HDP v rokoch 2008 a 2010 — bolo opäť sprevádzané prílevom zahraničného kapitálu, ktorý tentoraz nadobudol podobu vkladov osôb zo zahraničia. Dokonca aj MMF zdôrazňuje, že ide o mimoriadne nestálu formu prílevu kapitálu.

Rast nie je založený na reindustrializácii. S obnovením rastu sa bežný účet dostal späť do deficitu. Škrty v školstve budú mať dlhodobý negatívny vplyv na rast a konkurencieschopnosť. Napriek vonkajšej nerovnováhe, ktorá zasiahla lotyšskú ekonomiku, lotyšská vláda má ešte stále v úmysle vstúpiť do eurozóny, v čom ju podporuje aj MMF. Tento fakt je ignorovaním lekcií z krajín Stredomoria, najmä Grécka, kde členstvo v eurozóne viedlo k dramatickému zvýšeniu schodku bežného účtu a k prudkému vzostupu zahraničného dlhu.

Hoci oficiálna miera nezamestnanosti klesla z vyše 20 % v čase vrcholiacej krízy na súčasných približne 14 %, tento pokles je vo veľkej miere dôsledkom masovej emigrácie, ktorá sa zas zrýchlila pre krízu. Mnohí nezamestnaní nepoberajú dávky v nezamestnanosti a mzdy sú veľmi nízke. Krajinu zasiahla chudoba. Podľa nedávno zverejnených údajov Eurostatu 30,9 % lotyšského obyvateľstva trpelo v r. 2011 výrazným materiálnym nedostatkom. V uplynulom desaťročí emigrovalo takmer 10 % obyvateľstva s cieľom nájsť si zamestnanie a získať lepší plat.

Reakciou lotyšského obyvateľstva bol skôr odchod z krajiny ako sociálne protesty. Sociálnych a politických protestov tam však bolo oveľa viac, ako Applebaumová priznáva. Tá vyzdvihuje občiansku poslušnosť ako kľúčový faktor úspešnej politiky úsporných opatrení. Takýto úspech je však viac než pochybný. Reštriktívne opatrenia neriešia štrukturálne problémy lotyšskej ekonomiky. Zmena smerovania závisí od toho, či lotyšská spoločnosť dá hlasnejšie najavo svoj nesúhlas.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.