Takmer dennodenne čítame v médiách o postupujúcej globálnej devastácii životného prostredia. Podľa popredného odborníka z Cambridgeskej univerzity Petra Wadhamsa sa do štyroch rokov roztopí všetok ľad v Arktíde. Ak má pravdu, dôjde v neuveriteľne krátkom čase k radikálnemu zrýchleniu zmeny klímy. Na zmiernenie dopadov nemusí stačiť ani rýchle zníženie emisií CO2 v priemysle a doprave. Kto by ho ale navrhol a kto podporil?

Podľa výskumu verejnej mienky Eurobarometer 2009 súhlasí 58 % slovenských respondentov a respondentiek s názorom, že hospodársky rast musí byť prioritou, aj keď to ovplyvňuje životné prostredie (nesúhlasilo 39 %). Zároveň medziročne klesol o 9 percentuálnych bodov počet Slovákov a Sloveniek, ktorí si myslia, že ochrana životného prostredia by mala byť pre Slovensko prioritou, aj keď to ovplyvňuje hospodársky rast. Vo výskume z roku 2010 sa životné prostredie umiestnilo v rebríčku najdôležitejších problémov, ktorým musí naša krajina v súčasnosti čeliť, na predposlednom 13. mieste.

Vzťah medzi človekom a jeho životným prostredím prešiel v procese industrializácie a s ňou spojenej urbanizácie radikálnymi zmenami. Karol Marx, ktorým bol jedným z prvých a kľúčových analytikov dopadov industriálnej spoločnosti na sociálnu sféru, ho popisuje pomocou konceptu metabolického rozporu (metabolic rift). Aj keď je Marxovo uvažovanie poplatné paradigme industrializácie a je silne európsko-centrické, jeho postreh o meniacom sa vzťahu človeka k prírode v industrializovanej spoločnosti je podnetný aj dnes. Podľa konceptu metabolického rozporu vyúsťuje rozširovanie kapitalistického spôsobu výroby do oslabovania väzby medzi človekom a prírodou, z ktorej človek čerpá svoje základné zdroje.

Čím slabšia je väzba medzi prírodou a človekom, tým sa problémy životného prostredia stávajú pre ľudí abstraktnejšími, a tým zložitejšie je generovať konsenzus o ochrane prírody. Zároveň platí, že čím viac závisí (úzko chápané) prežitie ľudí na výrobe a spotrebe, tým menej im vadia dopady ktoré sú s výrobou a spotrebou spojené.

Vezmime si príklad vykurovania drevom, ktoré si ľudia sami chystajú a pripravujú z lesov vo svojom okolí. Priamy kontakt a chápanie limitov prírodných zdrojov bude vysoké. Ak ale prejdú na vykurovanie uhlím, ktoré si kupujú za svoju mzdu, dôjde aj ku zmene situácie. Od priameho kontaktu s prírodou a chápaniu dôsledkov svojej činnosti sa dostávajú do pozície niekoho, kto je vzdialený od priamej interakcie s prírodou a kto nie je priamo vystavený environmentálnym dopadom ťažby. Zároveň s tým, ako pociťujú svoju závislosť na uhlí ako zdroji tepla, im budú aj menej vadiť environmentálne dopady spojené s jeho ťažbou.

Že nejde o historicky fenomén, ale reálny problém, dokazuje napríklad správa Európskej environmentálnej agentúry z roku 2010. Konštatuje, že sa zvyšuje riziko upadajúceho povedomia verejnosti o ekologických problémoch. Stále viac ľudí žije vo veľkých sídlach a nemá skúsenosť s prírodným prostredím, pričom tento trend sa môže najsilnejšie prejaviť najmä u mladej generácie.

S tým, ako sa menila intenzita pociťovaných rizík v modernej industrializovanej spoločnosti, sa postupne menil aj koncept vzťahu medzi prírodou a človekom. Industrializácia sa stala motorom rastu a dymiace komíny boli spočiatku symbolom pokroku. Tak tomu bolo v industrializovaných krajinách v podstate až do druhej polovice 20. storočia.

Vtedy došlo k stretu niekoľkých trendov. Zvyšovali sa nepriaznivé environmentálne dopady v prostredí výroby, ktorá ešte nebola silne globalizovaná. Kulminujúca priemyselná výroba bola spojená s vizuálnymi symbolmi problému ako sú dymiace fabriky, skládky priemyselného odpadu, či stavba jadrových elektrární. Rástol počet dôkazov a informácii o stave životného prostredia a vplyve znečistenia na zdravie.

Zároveň vplyvom povojnovej konjunktúry došlo v tomto období k značnému ekonomickému rastu. Posilňovali sa atribúty sociálneho štátu a bola dobrá situácia na trhu práce. Do roku 1960 bola nezamestnanosť v USA pod hranicou 3 %, vo Veľkej Británii 1,5 % a v Západnom Nemecku iba okolo 1 %.

V druhej polovici 20. storočia vznikli štrukturálne podmienky ku vzniku a rozmachu zeleného hnutia a na ňom postaveného rozvoja zelenej politiky. Toto obdobie sa niekedy zvykne označovať ako zlatý vek kapitalizmu. Ľudia sa cítili sebaistí v tom, že nájdu prácu, že dostanú sociálne zabezpečenie v prípade núdze a staroby. Investície do ochrany životného prostredia sa nechápali ako ohrozenie pracovných miest a ekonomického rastu.

Situácia v bývalom východnom bloku bola iná, ale aj tu sme boli s oneskorením svedkami podobného vývoja. Bezprostredne po politických zmenách v roku 1989 bolo životné prostredie jednou z najdiskutovanejších tém a v prieskumoch verejnej mienky viedlo rebríček pociťovaných aktuálnych problémov.

Dvadsať rokov neskôr to tak zďaleka nie je. Problematika životného prostredia ale stráca svoju podporu aj v rozvinutých krajinách. Prečo je to tak? Možné vysvetlenia sú sociálne-ekonomické zmeny a transfer problému. Zároveň čelíme environmentálnemu paradoxu, že zatiaľ čo sa globálne zlepšuje kvalita života (ak neskúmame rozdiely medzi štátmi a obyvateľmi, ktoré sa prehlbujú), stav životného prostredia sa globálne zhoršuje.

Od 70. rokov prichádza v krajinách západu k postupnému nárastu sociálnych a ekonomických rozdielov. Sociálne istoty sa pomaly odbúravajú a zvyšuje sa tlak. Krajiny bývalého východného bloku zažívajú podobnú šokovú terapiu od politických zmien koncom 80. rokov. To núti ľudí prehodnocovať svoje priority a namiesto kvality životného prostredia dostáva prím sociálna situácia a zamestnanosť.

Zároveň sa dá objektívne dokumentovať, že sa kvalita životného prostredia v mnohých parametroch zlepšila. Do značnej miery presunom problematických aktivít do zahraničia. Devastovaná príroda v Číne pritom nemá taký mobilizujúci efekt ako komín za mestom a zhoršovanie ovzdušia tu a teraz. Má ale dopad na verejnú mienku, ak sa otázka zvyšovania environmentálnych štandardov prezentuje ako príčina presunu výroby a straty pracovných miest.

Menia sa tiež hlavné zdroje problémov v rozvinutých krajinách. Globalizujúci sa rozmer environmentálnych problémov, zmena klímy, znečistenie ovzdušia z dopravy, či spodných vôd z intenzívneho poľnohospodárstva (non-point sources) ale nemajú tak mobilizujúci efekt. Často narážajú na individuálne záujmy a spotrebné vzorce chovania. Je nepochybne ľahšie získať podporu obyvateľov voči zastaveniu skladovania toxického odpadu v Benátskej lagúne, ako zastaviť devastáciu životného prostredia v Ázii spôsobenú do značnej miery spotrebiteľskými trendmi v rozvinutých krajinách. Je jednoduchšie podporiť obmedzenie emisií zo spaľovania uhlia v teplárni za mestom, ako znížiť osobnú automobilovú dopravu.

V súlade s konceptom metabolického rozporu sa problémy životného prostredia stávajú pre ľudí čoraz abstraktnejšími. Najprv dochádza k odcudzeniu človeka a prírody, v druhom rade sa človek žijúci v rámci komplikovanej technologickej infraštruktúry stáva na nej závislý a podporuje jej zachovanie a rozširovanie aj za cenu rastúcich dopadov. Táto závislosť sa netýka len fyzického prežitia (napríklad zdrojov energie, tepla, alebo potravín), ale má aj formu sociálnych rizík. Každé ohrozenie infraštruktúry totiž zároveň ohrozuje zamestnanosť a na nej naviazaný komplexný systém sociálneho prežitia.

Problémy ako sú globálny úbytok živočíšnych a rastlinných druhov previazaný so zmenou klímy si vyžadujú nové formulácie a nové riešenia. Na rozdiel od prevládajúcej perspektívy hlavného prúdu už dnes nejde iba o záchranu ekonomiky a súčasného modelu neoliberálneho kapitalizmu. Akákoľvek alternatíva schopná rešpektovať ekologické limity systému (či už ju označíme ako eko-štát alebo inak) si bude vyžadovať iný pohľad na výrobu a spotrebu. Sú to otázky definovania rastu, distribúcie ziskov a budovania sociálne a environmentálne orientovanej spoločnosti.

Podpora verejnosti je rozhodujúca. Tak, ako pri vzniku sociálneho štátu musia byť dominantné triedy v spoločnosti presvedčené, že je zmena pre nich výhodná. K tomuto cieľu je potrebné formulovať ideu environmentálne a sociálne orientovaného štátu ako agendu pozitívnej sociálnej transformácie. Tak, ako je sociálny štát výsledkom komplikovaných vzťahov medzi biznisom, politikou a verejnosťou, bude aj každý pokus o alternatívu narážať na podobné problémy a kritiku, akým čelil a čelí sociálny štát. Sociálny rozvoj po druhej svetovej vojne vznikol do značnej miery ako reakcia na hospodársku krízu. Historická perspektíva otvára otázku, či je možná zmena bez toho, aby jej predchádzala hlboká ekologická kríza.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.