Takmer dennodenne čítame v médiách o postupujúcej globálnej devastácii životného prostredia. Podľa popredného odborníka z Cambridgeskej univerzity Petra Wadhamsa sa do štyroch rokov roztopí všetok ľad v Arktíde. Ak má pravdu, dôjde v neuveriteľne krátkom čase k radikálnemu zrýchleniu zmeny klímy. Na zmiernenie dopadov nemusí stačiť ani rýchle zníženie emisií CO2 v priemysle a doprave. Kto by ho ale navrhol a kto podporil?

Podľa výskumu verejnej mienky Eurobarometer 2009 súhlasí 58 % slovenských respondentov a respondentiek s názorom, že hospodársky rast musí byť prioritou, aj keď to ovplyvňuje životné prostredie (nesúhlasilo 39 %). Zároveň medziročne klesol o 9 percentuálnych bodov počet Slovákov a Sloveniek, ktorí si myslia, že ochrana životného prostredia by mala byť pre Slovensko prioritou, aj keď to ovplyvňuje hospodársky rast. Vo výskume z roku 2010 sa životné prostredie umiestnilo v rebríčku najdôležitejších problémov, ktorým musí naša krajina v súčasnosti čeliť, na predposlednom 13. mieste.

Vzťah medzi človekom a jeho životným prostredím prešiel v procese industrializácie a s ňou spojenej urbanizácie radikálnymi zmenami. Karol Marx, ktorým bol jedným z prvých a kľúčových analytikov dopadov industriálnej spoločnosti na sociálnu sféru, ho popisuje pomocou konceptu metabolického rozporu (metabolic rift). Aj keď je Marxovo uvažovanie poplatné paradigme industrializácie a je silne európsko-centrické, jeho postreh o meniacom sa vzťahu človeka k prírode v industrializovanej spoločnosti je podnetný aj dnes. Podľa konceptu metabolického rozporu vyúsťuje rozširovanie kapitalistického spôsobu výroby do oslabovania väzby medzi človekom a prírodou, z ktorej človek čerpá svoje základné zdroje.

Čím slabšia je väzba medzi prírodou a človekom, tým sa problémy životného prostredia stávajú pre ľudí abstraktnejšími, a tým zložitejšie je generovať konsenzus o ochrane prírody. Zároveň platí, že čím viac závisí (úzko chápané) prežitie ľudí na výrobe a spotrebe, tým menej im vadia dopady ktoré sú s výrobou a spotrebou spojené.

Vezmime si príklad vykurovania drevom, ktoré si ľudia sami chystajú a pripravujú z lesov vo svojom okolí. Priamy kontakt a chápanie limitov prírodných zdrojov bude vysoké. Ak ale prejdú na vykurovanie uhlím, ktoré si kupujú za svoju mzdu, dôjde aj ku zmene situácie. Od priameho kontaktu s prírodou a chápaniu dôsledkov svojej činnosti sa dostávajú do pozície niekoho, kto je vzdialený od priamej interakcie s prírodou a kto nie je priamo vystavený environmentálnym dopadom ťažby. Zároveň s tým, ako pociťujú svoju závislosť na uhlí ako zdroji tepla, im budú aj menej vadiť environmentálne dopady spojené s jeho ťažbou.