Je leto, aj na Kriteku uhorková sezóna, každé videjko dobré. Pôvodne som sem chcel po Mariánovom videu a pred ďalšími zaujímavými iba zavesiť to svoje z projektu Ľavé spektrum, bez komentára. Ale celý projekt si zaslúži určite viac pozornosti, preto mi na klávesnici narástol o niečo dlhší blog (a moje video môže počkať).

Sú ľudia, ktorí sa neradi fotia. Niektorí sú nespokojní s tým, ako vyzerajú, niektorí sa na fotkách nevedia tváriť. Sú aj takí, ktorí sa radšej vôbec nefotia. Kvôli sebe alebo kvôli súdruhom na fotke. Iní sa zasa vidia pomerne radi. Chcú imponovať, keď treba aj symbolmi, demonštrujú svetonázor — producírujú sa, pózujú. A nájde sa aj nemálo takých, ktorým je to v zásade jedno. Jedna momentka sem, jedna tam, veď je to koniec koncov realita.

Projekt Ľavé spektrum 2012 Julina Bosáka ml. si kladie za cieľ na jednom mieste zhromaždiť všetko, čo sa na Slovensku považuje za viac či menej ľavicové — od stredu až po kraj. To, akí ľudia sa „na nástenke“ stretli a aká sa okolo projektu rozprúdila diskusia, považujem za jeho úspech. O umení toho neviem veľa, ale z jednej debaty o tom, ako možno umenie vôbec definovať, si pamätám, že umenie je to, čo človeka chytí za srdce, nenechá ho/ju ľahostajným/-ou, čo prinúti premýšľať, reflektovať.

Zďaleka som nevidel ešte všetky videá, ale zatiaľ každé z nich ma z rôznych dôvodov oslovilo. Pozerám a vidím mozaiku slovenskej ľavice — ľavice neuvedomelej, málo si seba vedomej, hanblivej. Ľavice, ktorá ešte predtým, než sa slobodne definuje, zaháji svoju pozíciu obranou pred tým, za čo by ju mohli považovať iní (nie sme komunisti, nie sme ficovoliči, prosím, prosím, nebite nás...). Ľavice slabej a roztrieštenej, napriek (alebo vďaka) tomu, že na straníckej scéne momentálne aspoň nominálne dominuje.

Projekt kladie minimalistické otázky, ponúka veľa rôznych odpovedí a otvára násobne viac ďalších otázok. Mne osobne otvára oči. Rozmýšľam nad mrazivým a u niektorých stále živým nedemokratickým dedičstvom ľavice v našich zemepisných šírkach. Teším sa, koľko skvelých hláv sa k ľavici z rôznych pozícií hlási a že mnohých/-é mám tú česť osobne poznať a považovať za svojich priateľov a priateľky. A aj keď projekt rozpútal miestami až hysterickú a zbytočne osobnú odozvu, som tomu vlastne aj svojim spôsobom rád. Ešte asi je o čo hrať.

Záverom len pár vecí. Ľavé spektrum vôbec nie je v prvom rade reklama na ľavicu. Naši bratislavskí kaviarenskí bratia v kristu projekt nebudú chváliť. Domotaným blogerom tieto videá neulahodia. Z Lenina na stene niektorí naložia do gatí, ďalší sa pri liberálnej ľavici prežehnajú, niektorí nepochopia, budú sa nudiť, vypnú po tretej minúte, a niektorých možno projekt zaujme. To všetko je ale jedno. Ja osobne Ľavé spektrum nechápem ako PR ľavice. Je to skôr psychoterapia, kde Julova kamera je freudovský gauč. V prvom kole sme sa vyrozprávali, treba pokračovať.

Identita sa totiž nevytvára len pohľadom do zrkadla. Ako poznamenal kamarát Tiburon, reflexia je o rozmýšľaní, o formulovaní presvedčenia v otvorenej debate a tiež o protirečení. Preto by sme si želali, aby projekt Ľavé spektrum pokračoval v kladení ďalších otázok. O minulosti, o súčasnosti, ale tiež o budúcnosti. O tom, čo je sloboda. Čo je diktatúra? Čo je sociálny štát? A tiež o kontroverznom vzťahu ľavice k otázkam životného prostredia a udržateľného rozvoja. Snáď to Julino ešte zvládne a snáď mu v tom budeme môcť byť nápomocní a tiež schopní poďakovať.

http://www.youtube.com/watch?v=gb_qHP7VaZE

http://www.youtube.com/watch?v=S4kj231-0e4&feature=related

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.