Jeden mušketier

Michal Havran

Francúzsko a Európa nebudú po voľbách ani krajšie, ani mladšie. No ľavica má dnes príležitosť ukázať aj svoje pragmatické schopnosti a ponúknuť nový model európskej integrácie. Hollande pochopil, že robiť zmeny v Paríži je dnes nedostatočné.

Francúzske prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil socialista François Hollande, otvárajú najmenej tri nové perspektívy. Nie všetky sú dôvodom na radosť, no môžeme ich považovať za dôkaz toho, že ekonomická kríza potrebuje politické riešenia, ktoré nebudú slepo nasledovať požiadavky nevolených trhov, ale demokratickú vôľu občanov.

Ľavicovým sa nám javí preto, lebo Francúzsko vypestovalo od čias osvietenstva solídnu intelektuálnu tradíciu vystavanú na humanizme a autentickej láske k umeniu. Vzdelané a kultivované kruhy považujú svoju príslušnosť ku kultúrnej ľavici za organickú súčasť svojej identity, bez ohľadu na talent či výšku svojich príjmov.

Nová ľavica, ktorá sa v týchto dňoch rodí po desiatich rokoch neúspechov, ktoré sa začali dramatickou porážkou premiéra Lionela Jospina (v roku 2002 ho v prvom kole prezidentských volieb porazil Jean-Marie Le Pen) a pokračovali debaklom Ségolène Royalovej pred piatimi rokmi v boji o Elyzejský palác s Nicolasom Sarkozym, bude mať oveľa väčší význam pre Európu ako pre samotnú krajinu.

Sarkozyho neogaullizmus, ktorý sa v posledných dňoch kampane premenil na extrémizmus, ostával uzatvorený v domácom priestore. Jeho podstata pozostávajúca zo zmesi republikánskeho nacionalizmu, fetišizácie generála De Gaulla a snahy modelovať európske inštitúcie podľa vzorov štátnej administratívy z čias Napoleona, obsahovala len málo univerzalizmu, ktorý by mohol inšpirovať iné európske štáty.

Presadzovanie ľudských práv

Francúzska ľavica má tento moment zapísaný vo svojom rodnom liste - Všeobecnej deklarácii ľudských práv z čias prvého Národného zhromaždenia po revolúcii. Hollande už prvom prezidentskom prejave zdôraznil, že bude trvať na politike presadzovania ľudských práv, čím sa prihlásil k tradícii Fraçoisa Mitterranda, ktorý sa počas oficiálnej návštevy Československa stretol napriek odporu komunistických úradov s Václavom Havlom a chartistami.

Keď teda Robert Fico hovorí, že cíti blízkosť s Hollandovými myšlienkami, je jasné, že o modernej liberálnej ľavici nevie to podstatné. Hollande sa na rozdiel od neho neobklopuje netalentovanými ľuďmi s podozrivými diplomami, nemá jednu nohu v retrokomunizme, ale veľmi otvorene presadzuje liberálne spoločenské hodnoty.

Francúzski socialisti nepovažujú práva homosexuálov za vedľajšie a nepodstatné. Práve oni v Európe inšpirovali vlnu registrovaného partnerstva. Podobné prioritné postavenie má v ich politike kultúra. Boli to socialisti, ktorí presadili daň z pridanej hodnoty na knihy a hudbu na 5,5 percenta, čo je najnižšia možná sadzba. Boli to opäť socialisti, ktorí precíznou kultúrnou politikou oživili štátnu podporu filmu, zachránili Avignonský divadelný festival a umožnili štátnu podporu známemu filmovému podujatiu v Cannes. Kultúru a súkromný život nepovažujú, na rozdiel od neoliberálov a neomarxistov, za nadstavbu, ale za podstatu prosperujúcej spoločnosti.

Ideály slobody, rovnosti a bratstva

Každý, kto navštívil sídlo Veľkého orientu na Ulici kadetov v Paríži, vie, že francúzska ľavica má s liberálnymi slobodomurárskymi lóžami veľmi veľa spoločných ideálov. Ideály slobody, rovnosti a bratstva nie sú prázdnymi slovami dezorientovaných utopistov, ale súčasť viery v lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť.

Od čias, keď parížsky opát Suger vynašiel stavbou Baziliky sv. Denisa gotickú architektúru, až dodnes je krajina politickým laboratóriom kontinentu. Dobytie Bastily v júli 1789, symbolu, ktorého sa chce dnes zmocniť komunistická ľavica, bolo pokračovaním experimentu a viedlo k zrodeniu moderného republikanizmu.

Hollandovo víťazstvo, za ktorým cítiť aj galantnú pomstu za porážku bývalej životnej družky Royalovej, neostane v hraniciach estetického kánonu starého režimu alebo hraníc štátu, ktorých obnovenie požadoval zúfalý Sarkozy. Hollande povedie svojich ľudí na Brusel, ktorého protikrízové opatrenia dodnes tvorili konzervatívni politici úzko spojení práve s tými, čo krízu vyvolali.

Hollande si uvedomuje, že jeho útok na Berlaymont - sídlo Európskej komisie - sledujú desiatky miliónov ľudí po celej únii.

Tí, čo sa mali podľa ekonomickej teológie šetrenia kajať za hriechy, ktorých sa nedopustili. V tomto zmysle je Hollandovo víťazstvo radikálnou zmenou, ktorá nanovo usporiada konfiguráciu politických síl a ponúkne nové, schizmatické Krédo k etablovanej mantre, čo sa pokúšala premeniť európsku chudobu a strednú triedu na procesiu sebabičujúcich sa kajúcnikov.

Legitimizácia extrémnej pravice

V druhom kole volieb mala extrémna pravica kandidáta Sarkozyho. Ten si programové body Národného frontu osvojil natoľko, že ho jeho vlastní ministri — bývalý premiér Alain Juppé a expremiér Jean-Pierre Raffarin - vyzvali, aby sa od toho dištancoval. Úspech Marine Le Penovej, ktorá môže v júnových parlamentných voľbách získať dvadsať percent, je spolu s gréckymi voľbami dôkazom, kam privedie zúfalstvo a strach voličov, ktorí už päť rokov počúvajú, že žili nad pomery ako rímski patricijovia v období dekadencie.

Poučením zo Sarkozyho kampane pre európsku humanistickú pravicu by malo byť, že niet takého politického víťazstva, ktoré by stálo za to, aby legitimizovala extrémnu pravicu. Mali by nato myslieť aj v SDKÚ, keď Ľudovít Kaník a Štefan Kužma hovoria jazykom Národného frontu, a mal by na to myslieť aj Daniel Lipšic vo svojich projektoch do budúcnosti, aby sa nedostal pod vplyv svojich poradcov "na etnickú kriminalitu".

Nenávisť nemôže byť nikdy prejavom pragmatizmu, ako sa to snažia podsúvať neonacisti vo Francúzsku, v Grécku, Rakúsku a Maďarsku. No určite je oslabením liberálneho konceptu spoločnosti.

Federalizácia únie

Jasným porazeným volieb je François Bayrou, predstaviteľ liberálneho kresťanského stredu. Nie náhodou dva dni pred druhým kolom volieb oznámil, že bude voliť Hollanda. Ideová blízkosť sociálneho liberalizmu a liberálneho socializmu je logickým vyústením pochopenia jednoduchej myšlienky, že veľká časť spoločenských slobôd nepochádza z nášho osobného pocitu, ale je dôsledkom prosperity a sociálneho zmieru. Mnohé európske liberálne strany dnes považujú ľavicu za svojho prirodzeného spojenca, tak ako to bolo v minulosti, keď spoločne bojovali proti vplyvu cirkvi a aristokracie.

Francúzsko a Európa nebudú po voľbách ani krajšie, ani mladšie. No ľavica má dnes príležitosť ukázať aj svoje pragmatické schopnosti a ponúknuť nový model európskej integrácie. Hollande pochopil, že robiť zmeny v Paríži je dnes nedostatočné. Nie náhodou tri dni po jeho zvolení zverejnili veľké európske denníky výzvu popredných progresívnych politikov volajúcu po federalizácii únie. Hollande je presvedčený, že nie návrat k národným štátom, ktoré vyvolali v našich dejinách dve kataklizmy, ale politická federácia je dôležitou súčasťou riešenia krízy.

Lenže ako to vysvetliť v skorumpovaných republikách strednej Európy, kde sa považuje viera v sociálnu spravodlivosť a humanizmus za duševnú poruchu?

    Diskuse
    May 13, 2012 v 9.45
    Ad věta "dobytie Bastily v júli 1789, symbolu, ktorého sa chce dnes zmocniť komunistická ľavica". Podle mého názoru mají francouzští komunisté na tento symbol úplně stejné právo jako socialisté. Obdobným případem vztahu k historickým událostem jakožto symbolům je u nás vztah českých komunistů k husitství. Sám V. Bělohradský nazval české komunisty skutečnými dědici české reformace.