Pred takmer desiatimi rokmi som ostýchavo objavovala Medzinárodný deň žien a takmer som sa za to hanbila. Ospravedlnenie svojho záujmu som hľadala - v čom inom — v histórii. Akoby minulé deje, to, že sa niečo stalo a „bolo to tak naozaj“, mali dostatočne legitimizovať prehŕňanie sa pamäťou ženského a socialistického hnutia, knižnicami feministického výskumu aj zábleskami spomienok z detstva. Ako som sa dočítala v rozhovore s majiteľkou jedného mladoboleslavského kvetinárstva, nebola som v tom sama. Aj muži, ktorí v 90. rokoch na „emdéžet“ kupovali svojim manželkám kvety, si ich vraj radšej nechali dôkladne zabaliť, len aby nebolo nič poznať. Biľag „komunistického“ (nie reálno-socialistického) sviatku, čo na Medzinárodnom dni žien uľpel, bol veľký.

Dnes takouto útlocitnosťou trpí vari málokto. Spomínaná kvetinárka hovorí, že MDŽ už úspešne konkuruje Valentínovi. Marketingový potenciál sviatku medzi Valentínom a Veľkou nocou treba využiť, e-mailové ponuky internetových obchodov vo fialovej či ružovej sú toho dôkazom. Na českom, moravskom aj slovenskom vidieku je MDŽ jednou z príležitostí, na ktorú v tejto pôstnej dobe možno zavesiť organizáciu tancovačky, koncertu či len dajakého „posedenia“. V Ostašove na Horácku dedinu zabávajú hasiči a vraj to tam nie je ani nostalgia, ani recesia, „prostě něco mezi tím“. „Cílem této akce není nic jiného, než aby se sešla celá obec, popovídala si a pobavila se.“ Nuž, nech sa obec (!) baví. 

Medzinárodný deň žien dnes stojí na úrovni onoho Valentína a Dňa matiek. Muži a ženy si — podľa svojej politickej príslušnosti — len vyberú jeden z týchto dní nato, aby mohli rituálne obnovovať rodovú, genderovú, sociálnu zmluvu. Ak — ako hovorí historička Maria Grever nadväzujúc na Erica Hobsbawma — mali byť sviatky ako MDŽ „vynájdenou tradíciou“, teda z historickej pamäte obce mali vyberať a oživovať konanie hodné nasledovania, dnes to — aspoň v Českej a Slovenskej republike - neplatí. Rituál „emdéžet“ prehráva osifikované rodové roly a viac alebo menej pietne ich oslavuje. Muži ďakujú ženám za zhovievavosť s nadvládou mužov, znaky podriadenia žien sa povznášajú na úroveň ženských cností. Vieme ich naspamäť, je to všetko, „čo si na ženách vážime“. V histórii ukotvený sviatok nahradila zdanlivá ahistorickosť rodového stereotypu.

Pre médiá je sviatok povinnou jazdou, pre mimovládne organizácie zaoberajúce sa právami žien tiež. Niektoré organizácie sa v zúfalstve nad ignorovaním obhajoby práv žien pokúšajú sviatok využiť na aspoň minimálne ovplyvnenie verejnosti, iné to už vzdali. Ani sa im nečudujem. V slovenských médiách sa napr. už niekoľko rokov recykluje téma nerovnosti v odmeňovaní a len pomaly jej začína kontrovať podľa niektorých ešte nehoráznejšia myšlienka potreby dostať do manažmentu spoločností viac žien. Obidve témy spájajú tri veci — sú agendou Európskej komisie, sú jednoducho spočítateľné a napredovanie v ich riešení má pomôcť ekonomikám. Na témach sa nič nemení, ešte aj tie mizerné percentuálne rozdiely zostávajú stále rovnaké.

Moje posolstvo je jednoduché: Ak nepodporujete feminizmus, neoslavujte Medzinárodný deň žien. 

Ak, ctený čitateľ, namietaš, že ty považuješ ženy za rovnocenné partnerky, predsa len, skúmaj aspoň v tento jeden deň svoju myseľ a srdce a počúvaj mužov, ktorí podporujú feminizmus. Podľa profeministu a sociológa Michaela Kimmela si v komplikovanej situácii — vieš, že muži ako skupina skutočne majú moc, no táto moc sa organizuje nielen proti ženám, ale organizuje sa aj proti iným mužom. Organizuje sa aj proti tebe. Kimmel hovorí: „Som presvedčený, že východiskovým bodom pre našu analýzu musí byť tvrdenie, že muži sa boja iných mužov. Bojíme sa, že nedosahujeme úroveň iných mužov. Bojíme sa, že iní muži o nás vyhlásia, že nie sme ´naozajstní muži´, že sme bojkovia, ´baby´. A bojíme sa ukázať tento strach iným mužom, lebo sa zaň hanbíme. Strach z iných mužov nás vedie k mlčaniu - k ustráchanému mlčaniu, keď náhlivo prejdeme okolo ženy, ktorú na ulici obťažujú muži. K slizkému mlčaniu, keď si iní muži robia kruté žarty z gejov. Náš strach z iných mužov je zdrojom nášho mlčania a mlčanie mužov umožňuje chod tohto systému.“

Ak, ctená čitateľka, namietaš, že ty predsa si feministka alebo feminizmus vo svojom živote nepotrebuješ, lebo si to vieš „zariadiť“, predsa len, tiež skúmaj aspoň v tento jeden deň svoju myseľ a srdce a počúvaj ženy, ktoré sú feministkami. „Drahé rovesníčky,“ oslovuje Mary Wollstonecraft svoje súčasníčky v Obhajobe práv ženy vydanej pred 220 rokmi (a dvomi týždňami), „moje pohlavie ma, dúfam, ospravedlní, ak budem ženy pokladať za racionálne bytosti namiesto toho, aby som lichotila ich fascinujúcemu pôvabu a dívala sa na ne, akoby boli v stave večného detstva, neschopné samostatnej existencie. 

Chcela by som presvedčiť ženy, aby sa usilovali získať silu mysle i tela. Odmietajúc tie pekné prejemnené frázy, ktoré muži blahosklonne používajú na obmäkčenie našej otrockej závislosti, a pohŕdajúc tou slabošskou eleganciou mysle, výnimočnou citlivosťou a sladkou poslušnosťou v správaní, ktoré sa považujú za charakteristické znaky slabšieho pohlavia, chcela by som poukázať na to, že elegancia je čosi menej ako cnosť, že prvý cieľ chvályhodnej ambície je nadobudnúť charakter ako ľudská bytosť bez ohľadu na odlišnosť pohlavia.“