Pred takmer desiatimi rokmi som ostýchavo objavovala Medzinárodný deň žien a takmer som sa za to hanbila. Ospravedlnenie svojho záujmu som hľadala - v čom inom — v histórii. Akoby minulé deje, to, že sa niečo stalo a „bolo to tak naozaj“, mali dostatočne legitimizovať prehŕňanie sa pamäťou ženského a socialistického hnutia, knižnicami feministického výskumu aj zábleskami spomienok z detstva. Ako som sa dočítala v rozhovore s majiteľkou jedného mladoboleslavského kvetinárstva, nebola som v tom sama. Aj muži, ktorí v 90. rokoch na „emdéžet“ kupovali svojim manželkám kvety, si ich vraj radšej nechali dôkladne zabaliť, len aby nebolo nič poznať. Biľag „komunistického“ (nie reálno-socialistického) sviatku, čo na Medzinárodnom dni žien uľpel, bol veľký.

Dnes takouto útlocitnosťou trpí vari málokto. Spomínaná kvetinárka hovorí, že MDŽ už úspešne konkuruje Valentínovi. Marketingový potenciál sviatku medzi Valentínom a Veľkou nocou treba využiť, e-mailové ponuky internetových obchodov vo fialovej či ružovej sú toho dôkazom. Na českom, moravskom aj slovenskom vidieku je MDŽ jednou z príležitostí, na ktorú v tejto pôstnej dobe možno zavesiť organizáciu tancovačky, koncertu či len dajakého „posedenia“. V Ostašove na Horácku dedinu zabávajú hasiči a vraj to tam nie je ani nostalgia, ani recesia, „prostě něco mezi tím“. „Cílem této akce není nic jiného, než aby se sešla celá obec, popovídala si a pobavila se.“ Nuž, nech sa obec (!) baví.