Hnutie proti stavu politiky, opísanom v spise Gorila sa začína podobať na samotný spis. Ani v tomto prípade nevie nikto dôveryhodne preukázať, kto za ním stojí.

Nie preto, že za ním musí byť zločinecká organizácia, snažiaca sa o vplyv na politiku. No preto, že v našej paranoidnej spoločnosti jednoducho neveríme, že niečo vznikne len tak, bez toho, aby sa predtým o tom nerozhodlo na nejakom zámku, kam prídu aktéri vrtuľníkmi. Strach z toho, že organizátorov by náhodou nemusel mať naozaj nikto pod kontrolou, je väčší ako konšpiračná predstava, že aj tieto protesty sú iba ďalším dejstvom v rozklade spoločnosti. Po diskreditácii politických strán a korporácií nastal čas diskreditovať aj občianske hnutie.

Odhalenia Gorily mohli spoločnosť spojiť. Zdá sa, že ju rozdeľujú. Medzi organizátormi sa objavili javy príznačné pre politiku. Hašterenie, osočovanie sa, urazenosť. Z tohto pohľadu sa už začalo hnutie meniť na politickú stranu - nezaoberá sa tým, čo má verejnosti ponúknuť, ale otázkou, kto to ponúkne z akej tribúny. Ostatné dni už spoločnosť nediskutuje o obludnom charaktere spisu a o oprávnenosti žiadať vyšetrenie, potrestanie vinníkov a zmenu systému. Ale o tom, že je to zle zorganizované, sektárske, že si organizátori vyveštili požiadavky z tarotových kariet.

Hovorkyňu hnutia Alenu Krempaskú riadi, podľa toho, čo som počul, SDKÚ, KDH, ľavicoví disidenti, Smer, Matovič, Weissovci, NASA a Belasá šľachta. Ani jeden z týchto tajných majiteľov protestov síce nie je schopný zabezpečiť na pódiu kvalitný zvuk a pustiť slovenskú hymnu bez samplovania českej, ale to je predsa súčasťou plánu, aby to vyzeralo dôveryhodne. Čo im vlastne vyčítame? Že majú bratislavský prízvuk, nerobia dramatické pauzy a nemajú funkčné facebooky? Teda presne to, čo majú všetky etablované strany s premyslenými komunikačnými stratégiami, mediálnymi tréningami a falošnými internetovými diskutérmi. Tie strany, ktoré sa aj vďaka profesionalite môžu dnes s plechovými ksichtami tváriť, že spis Gorila sa ich netýka.

Rozpad hnutia dramaticky zníži šance na vyšetrenie Gorily. Už dnes je výrazne oslabené neschopnosťou jednotlivých rečníkov prekonať ideologické rozdiely. Ich body sú buď odzbrojujúco všeobecné, alebo podozrivo konkrétne. Čím sú nejasnejšie, tým lepšie sa cítime - ešte stále máme mládež, ktorá sa vie rozhorčiť spravodlivým, neurčitým hnevom. A ten dokážeme použiť v mediálnych a politických kampaniach. Tí, čo si prisvojili normatívnosť diskurzu a vedia, že súčasťou kritiky dobrého kapitalizmu nemôže byť diskusia o zlom kapitalizme, zase zasiahnu vždy, keď sa protest obtrie o ideologický fetiš a tabu.

No skôr ako strach z Roberta Fica a ako absurdná občianska povinnosť vybrať si jednu z gorilích strán vzburu definitívne zničia, by sme si mali uvedomiť, že problémom našej spoločnosti nie sú organizátori protestu. Sú ním postavičky z bytu na Vazovovej, ktoré si dnes vychutnávajú aj slabnúce volanie po spravodlivosti a víťazstvo desivej myšlienky, že skutočné rozhodnutia vznikajú iba v konšpiračných salónoch.