V moderných dejinách sa stalo takmer pravidlom, že každá generácia potrebuje radikálny očistný proces, ktorý sa často končí revolučným výbuchom. Táto revolta nemusí vždy skončiť úspešne — ako ukazujú roky 1848 alebo 1968 — ale vždy ju sprevádza posolstvo, ktoré sa už nedá udusiť. Súčasné protesty sú vyvrcholením niekoľkomesačného prebúdzania občianskeho vedomia, že nežijeme v demokratickej krajine, že to nie sú politici a už vôbec nie ich voliči, ktorí rozhodujú o tomto štáte, ale dve až tri finančné skupiny a päť až šesť veľkopodnikateľov. Organizátori protestov už svoj prvý veľký boj vlastne vyhrali — je to boj o verejnú mienku. To však na porážku takého silného nepriateľa, akého máme pred sebou v podobe oligarchicko-partokratickej siete, rozhodne nestačí.

V prvom rade treba vyvrátiť niekoľko mýtov, ktorým podprahovo podlieha vzbúrená verejnosť. Spis Gorila nezverejnil jeden statočný novinár. A toho, kto ho zverejnil, neviedla túžba po odstránení korupcie z verejného života. Ten, kto za tým stojí, pochádza z druhej strany barikády. Fakt, že sa útok vedie len proti jednej finančnej skupine, fakt, že sa tento spis objavil na verejnosti až tesne pred voľbami (hoci niektorí vrcholoví politici a biznismeni vlastnili jeho kópie celé roky), fakt, že materiál Sasanka sa neobjavil súbežne, ale len ako reakcia na postoje niektorých aktérov za posledné týždne, jasne naznačuje, že táto kauza je od začiatku sprevádzaná množstvom manipulácií. Nie všetci, ktorí volajú po vyšetrení kauzy Gorila, majú čisté úmysly a nie každý, kto o nej hovorí, je hrdina. Rovnako vnímam aj vyjadrenia bývalého policajta Jána Rejdu pre TA3, ktorý bol priamym svedkom udalostí uvádzaných v spise. Pravdupovediac, vôbec ma nezaujíma, čo hovorí, ale kto ho naučil ten text a kto mu kryje chrbát, pretože táto výpoveď vôbec nebola spontánna.