V polovici novembra minulého roka vystúpila slovenská premiérka Iveta Radičová so zásadným prejavom, v ktorom po prvýkrát otvorene pomenovala politickú situáciu na Slovensku: „Korupcia narástla do takých rozmerov, že sa už nevieme nadýchnuť.“ Hovorila o chobotnici, ktorá má svoje chápadlá všade, hovorila o korupcii ako bežnej súčasti politiky a biznisu, hovorila o tom, že tento systém trestá slušných ľudí a odmeňuje gaunerov. Tieto slová (ktoré neprekvapili obsahom, ale tým, kto ich vyslovil) majú jeden háčik: keby ich vyslovila predsedníčka vlády len o pár mesiacov skôr, som si istý, že by sa za ňu postavila celá spoločnosť a ocenila jej odvahu. Lenže ona ich vyslovila v čase, keď dni jej kabinetu boli už zrátané, vyslovila ich ako zatrpknutá žena, ktorá stratila moc. Takto si vyslúžila len zdvorilý potlesk bratislavskej intelektuálnej smotánky (jej jedinej skutočnej opory), ale inak táto otvorená obžaloba systému z úst jednej z najvyšších ústavných činiteliek nevyvolala takmer žiadnu odozvu. Boli to slová vyslovené príliš neskoro. Pol roka predtým Iveta Radičová vysmiala novinára, ktorý sa jej spýtal, či si nemyslí, že politické strany fungujú ako mafie. „Nie, to si nemyslím,“ povedala pobavene. O pár mesiacov tento predpoklad vyslovila sama — čo sa však zmenilo, že na to prišla tak neskoro?

Žiaľ, bežný človek pochopil Radičovej prejav už len ako sebaprezentáciu a ďalší vývoj mu dal skôr za pravdu. Slovenskom totiž v súčasnosti zmieta bezpochyby (a o tom som presvedčený) najväčší škandál od roku 1989. Najväčší napriek tomu, že väčšina politikov, ale aj médií sa ho snaží buď bagatelizovať alebo dokonca ignorovať. Svojou závažnosťou však otvára kľúčové otázky o podstate politického systému, v ktorom žijeme. Kauza Gorila (zverejnené prepisy rozhovorov medzi spolumajiteľom finančnej skupiny Penta a vysokými štátnymi úradníkmi a politikmi) neprekvapila ani tak svojím obsahom. O tom, čo sa v týchto dokumentoch píše, hovoríme na Slovensku už niekoľko mesiacov: áno, za udalosť uplynulého roka treba považovať všeobecné poznanie, že politický život na Slovensku neriadia legálne zvolení zástupcovia ľudu, ale dve až tri finančné skupiny a päť až šesť veľkopodnikateľov — poznanie také silné, že sa už nedá zavravieť, že sa stalo bežnou súčasťou politického diskurzu i vášnivých debát na sociálnych sieťach. Ako by povedal Zorro — bože môj, oni to už vedia... Oveľa dôležitejšie ako moralizovať nad obsahom zverejnených praktík, ktoré aj tak mnohí tušili, je však sledovať správanie politických špičiek a médií.