V polovici novembra minulého roka vystúpila slovenská premiérka Iveta Radičová so zásadným prejavom, v ktorom po prvýkrát otvorene pomenovala politickú situáciu na Slovensku: „Korupcia narástla do takých rozmerov, že sa už nevieme nadýchnuť.“ Hovorila o chobotnici, ktorá má svoje chápadlá všade, hovorila o korupcii ako bežnej súčasti politiky a biznisu, hovorila o tom, že tento systém trestá slušných ľudí a odmeňuje gaunerov. Tieto slová (ktoré neprekvapili obsahom, ale tým, kto ich vyslovil) majú jeden háčik: keby ich vyslovila predsedníčka vlády len o pár mesiacov skôr, som si istý, že by sa za ňu postavila celá spoločnosť a ocenila jej odvahu. Lenže ona ich vyslovila v čase, keď dni jej kabinetu boli už zrátané, vyslovila ich ako zatrpknutá žena, ktorá stratila moc. Takto si vyslúžila len zdvorilý potlesk bratislavskej intelektuálnej smotánky (jej jedinej skutočnej opory), ale inak táto otvorená obžaloba systému z úst jednej z najvyšších ústavných činiteliek nevyvolala takmer žiadnu odozvu. Boli to slová vyslovené príliš neskoro. Pol roka predtým Iveta Radičová vysmiala novinára, ktorý sa jej spýtal, či si nemyslí, že politické strany fungujú ako mafie. „Nie, to si nemyslím,“ povedala pobavene. O pár mesiacov tento predpoklad vyslovila sama — čo sa však zmenilo, že na to prišla tak neskoro?

Žiaľ, bežný človek pochopil Radičovej prejav už len ako sebaprezentáciu a ďalší vývoj mu dal skôr za pravdu. Slovenskom totiž v súčasnosti zmieta bezpochyby (a o tom som presvedčený) najväčší škandál od roku 1989. Najväčší napriek tomu, že väčšina politikov, ale aj médií sa ho snaží buď bagatelizovať alebo dokonca ignorovať. Svojou závažnosťou však otvára kľúčové otázky o podstate politického systému, v ktorom žijeme. Kauza Gorila (zverejnené prepisy rozhovorov medzi spolumajiteľom finančnej skupiny Penta a vysokými štátnymi úradníkmi a politikmi) neprekvapila ani tak svojím obsahom. O tom, čo sa v týchto dokumentoch píše, hovoríme na Slovensku už niekoľko mesiacov: áno, za udalosť uplynulého roka treba považovať všeobecné poznanie, že politický život na Slovensku neriadia legálne zvolení zástupcovia ľudu, ale dve až tri finančné skupiny a päť až šesť veľkopodnikateľov — poznanie také silné, že sa už nedá zavravieť, že sa stalo bežnou súčasťou politického diskurzu i vášnivých debát na sociálnych sieťach. Ako by povedal Zorro — bože môj, oni to už vedia... Oveľa dôležitejšie ako moralizovať nad obsahom zverejnených praktík, ktoré aj tak mnohí tušili, je však sledovať správanie politických špičiek a médií.

To vystrašené mlčanie, bľabotanie a zavrávanie by bolo až komické, keby blížiace sa voľby neumocňovali závažnosť situácie. Nielen radoví občania, ale aj ústavní právnici si už totiž kladú otázky, aká je legitimita nadchádzajúceho „sviatku demokracie“. Aký zmysel má voliť nastrčené a skorumpované bábky, aký význam má posvätiť svojím hlasom systém, v ktorom zvolení politici nehrajú hlavnú úlohu. Voľby v parlamentnej demokracii sú legitímne len do tej miery, kým v nich občania rozhodujú o tom, komu odovzdajú moc v štáte. Ak je však občan z tohto rozhodovania prakticky vylúčený a dostane na výber iba komparz tejto absurdnej drámy, potom by malo byť ľuďom pripomínané nie občianske právo voliť, ale ústavné právo postaviť sa na odpor každému, kto demontuje základy demokracie.

Slovenská spoločnosť dospela do štádia, kedy sú voľby pre mocenské pozície finančnej oligarchie neškodné. Je úplne jedno, či sa za tejto situácie rozhodnete pre pravicu a ľavicu. Hoci sa v kauze Gorila spomína najmä finančná skupina Penta a jej prepojenie na špičky druhej Dzurindovej vlády, nezostávajme v naivnej ilúzii, že tento škandál zasahuje iba pravicu. Nezabúdajme na to, že finančné skupiny uskutočnili prvý pokus o zotročenie štátu v roku 2002, no v plnej miere sa im to podarilo až po voľbách roku 2006, ktoré vyhral Smer. Ak bol vtedajší premiér Robert Fico zo strany šéfa SIS informovaný o skutočnostiach uvedených v záznamoch z odpočúvania, boli iba jediní ľudia, ktorí mu mohli zabrániť v jeho zámere vychutnať si Dzurindovu hlavu na tanieri — jeho vlastní sponzori. Spis Gorila totiž určite nie je jediný a len naivný človek môže predpokladať, že ďalšia, možno ešte mocnejšia finančná skupina - J&T — v podobných kauzách nefiguruje. Skutočnosť, že Fico mlčí, hoci inokedy nevynechá príležitosť kopnúť si do SDKÚ, skutočnosť, že zdanlivo iracionálne mlčia niektoré médiá zapadajúce do vlastníckej štruktúry J&T (nie Penty) signalizuje skôr predpoklad, že Gorila je len časť zverejnenej „pravdy o Slovensku“, ktorá môže slúžiť rovnako dobre na vydieranie ako aj alibi na účelové predvolebné zverejňovanie ďalších záznamov.

A tak zbabelosť a strach straníckych pohlavárov zľava doprava utkal podivuhodnú sieť zločineckého spojenectva dávnych politických rivalov, ktorí sa zo zodpovednosti a jasných vyjadrení vyvliekajú čarovnou formulkou „nech to vyšetria orgány činné v trestnom konaní“. Ak vás však politik v skorumpovanej spoločnosti odkazuje na inštitúcie, ktoré sú súčasťou tohto prehnitého systému, nemožno za tým hľadať otvorenosť demokracie, ale sebavedomie mafie. Na políciu by vás v takejto kauze odkázal totiž skôr don Corleone ako zodpovedný politik.

Quod non vetat lex hoc vetat fieri pudor — Čo ti nezakazuje robiť právo, nech ti zakazuje robiť hanba — hovorieval Aristoteles. Mocenské skupiny vedia, že formálne demokratické mechanizmy neohrozujú ich pozície. Klasická zastupiteľská demokracia už nie je schopná krotiť globálny korporativistický systém. Práve preto nás tak ženú do volieb, ktoré posväcujú ich legitimitu a udržiavajú našu aktivitu pod kontrolou. „Kto vás volil?“ spupne volal Tony Blair na dva milióny ľudí, ktorí sa prehnali Londýnom vo februári 2003 počas protestov proti vojne v Iraku. Tento legendárny výrok, ktorý s takou radosťou po britskom premiérovi opakovali všetci východoeurópski miestodržitelia neoliberálneho poriadku, obracia pozornosť na ústredný problém dneška — je čas, aby vlády, na ktoré dennodenne vykonávajú tlak finančné skupiny, korporácie, bankári i veľkopodnikatelia, pocítili minimálne rovnako silný tlak od svojich občanov — lebo im jediným sú podľa ústavy zodpovední.

Otázka, ktorú si v týchto dňoch kladie znechutený slovenský občan, by teda nemala znieť, či voliť alebo nevoliť — pretože veľa vecí nezmenia nielen tí, ktorí ešte niekomu dôverujú, ale ani tí, ktorí sa zatnú a ostanú doma. Otázka by mala znieť — ako za súčasnej situácie dosiahnuť, aby hlas občana nebol pochovaný do urny (doslova), ale aby ho bolo počuť. Bez ohľadu na to, či sme voliči alebo nevoliči, by sa 10. marca mali stať našimi hlavnými volebnými miestnosťami námestia. Je to len jeden deň za štyri roky, keď môžete ovplyvniť veci verejné — falošne nás presviedčajú politici. Bez ohľadu na zhubnosť tejto predstavy prijmime ich hru a vykonajme si našu občiansku povinnosť — verejne, demonštratívne, na znak tichého protestu, že nech už zvolíme akokoľvek, tento systém nemá našu dôveru, že títo ľudia nevykonávajú mandát v našom mene, že tí, ktorí voliť nejdú, nie sú ľahostajní, ale pobúrení. Nech si to pamätajú.