Každý dobrý politický marketer vie, že ak sa chcete dostať do politiky, nepotrebujete program, ale príbeh. Iveta Radičová svoj príbeh použila na to, aby z politiky odišla. Viackrát vyhlásila, že by chcela na Slovensku zaviesť havlovskú nepolitickú politiku.

Václavovi Havlovi táto finta pomohla udržať si auru intelektuála zo Slávie, ktorý si iba odskočil na Hradčany, ale inak sa venoval písaniu a v záchvatoch epických túžob neduživej karikatúry pražského básnika aj humanitárnemu bombardovaniu. Ako každému romantikovi, umeleckému či politickému, aj jemu sa občas zapáčilo meniť krajiny, obdivoval extrémnu hrôzu obetí, messerschmidtovské grimasy mŕtvych. Legendu svojej „vnútornej integrity“ Havel použil na to, aby v politike ostal dostatočne dlho a získal všetky čestné doktoráty sveta, no primerane krátko na to, aby sa celkom nezosmiešnil.

Radičová svoju integritu zachránila tým, že na špekulácie o svojom odchode odpovedala mystickým zážitkom. Jej najbližší spolupracovníci vravievali, že nepolitická politika bez jasného líderšipu je najlepšou antikoncepciou proti znásilňovaniu politiky alfasamcami. Preto sa, údajne zámerne, nesprávala autoritatívne, aj keď dokázala byť tvrdohlavou.

Zabudla však, že v demokraciách, v ktorých strany ukradli moc občanom, je premiérka zvrchovaným zdrojom autority. V prostredí, kde si partajné gangy ponúkajú platinové sitká ako dezertné kúpeľné trubičky, nie je možné pracovať s vierou v ľudskú slušnosť a blahodarné účinky mäkkej sily.

Iveta Radičová sa stala predmetom zosmiešňovania. Namiesto patrónky demokratickej politiky z nej jej pochybní spojenci urobili hysterickú a nekompetentnú ženu, ktorá sa toľkokrát vyhrážala demisiou, že keď to nakoniec urobila, tak tomu ešte pár hodín nik neveril.

Slovenská pravica zatiaľ nechápe, že Radičovej odchodom stratila svoju ľudskú tvár. Do istého bodu dokázala byť morálnym alibi, ktoré malo zakrývať obsadzovanie prevodových postov moci tak, aby stekali rozhodnutia a peniaze do straníckych a súkromných sudov.

Pravica sa dnes zaoberá tým, čo vie najlepšie. Kto s kým, za koľko, kto sa kam prekrúžkuje, koľko bude stáť miesto na kandidátke a či si dividendy za podporu vo voľbách vyberú gangy v marci alebo počkajú do júna.

Ešte nevie, že sa stala obeťou svojich štyroch rozhádaných synov, ktorí si síce nadávajú, no už teraz vedia, že ak budú môcť, opäť postavia vládu a budú si držať svätoplukovsky ruky na znak verného spojenectva. Slová a česť nemajú v týchto kruhoch žiadnu cenu.

Radičová sklamala mnohých. Keď mlčala o daňovom riaditeľstve, keď flirtovala s Richardom Sulíkom. No svojím odchodom podala najvýrečnejšie svedectvo o stave slovenskej politiky. Mohla mať všetko, stať sa osobnosťou, ktorá zjednotí a poľudští pravicu. Jej pohľad do vnútra koncentrovanej nenávisti nám hovorí, že nič také nie je možné.

Slovenská politika dnes žije v permanentnej prehliadke samoľúbosti. Jej stopercentný narcizmus bez pridaných myšlienok, no s afrodiazickými prímesami pre blogerov bude naďalej rozhodovať o tom, po čom majú túžiť voliči. Radičová sa v tomto kontexte stala prvou zbytočnou obeťou politiky, ktorá začala na Slovensku požierať vlastné deti.