Včerajšiu (melo)drámu možno interpretovať niekoľkými spôsobmi. Vládna koalícia bola od počiatku nestabilným konglomerátom, ktorého hlavným spojivkom bol Robert Fico. Konflikty a vzájomné útoky neboli výnimkou, a euroval bol len posledným z nich. Že sa stal pre koalíciu osudným, môže súvisieť s tým, že bol vysoko symbolickým, v istom zmysle osobným (Mikloš — Sulík), no pád Radičovej vlády bol v prvom rade kulmináciou nedôvery medzi jej členmi.

Druhou interpretáciou je, že včerajšie hlasovanie bolo výsledkom série nesprávnych politických kalkulácií na oboch stranách. Keď si SDKÚ, KDH a Most-Híd priberali do vlády SaS, museli tušiť, že to bude divoké partnerstvo. Kvôli charakteru strany, i povahe jej lídra. Možno dúfali, že ich nakoniec politicky vmanévrujú do pozície poslušného spojenca. Možno dúfali, že vďaka zmesi odmien (ktoré so sebou účasť na vládnutí nepochybne prináša) a hrozieb (s tou konečnou — vypadnutie z vlády) Sulík postupne prestane s partizánskymi akciami proti vlastným partnerom. Inak povedané, že sa začne správať ako štandardný koaličný partner. Prepočítali sa, a vypomstilo sa im to v prípade eurovalu.

Richard Sulík v lete možno ešte dúfal, že premiérka pobeží „do Bruselu“ vyrokovať pre Slovensko špeciálne podmienky účasti na eurovale (prípadne súhlas s našou „neúčasťou“ na zmenách EFSF). Možno veril, že podobne zmýšľajúce politické sily zablokujú posilnenie eurovalu aj v iných krajinách. Prepočítal sa. V prvom prípade žiadal politicky nemožné — čas na zmeny a podmienky bol na jar a začiatkom leta. V druhom prípade zle prečítal európsku politickú scénu, a nepomohli ani preklady brožúrky a účasť v televíznych diskusiách. Dostal sa do situácie, v ktorej síce mohol do poslednej chvíle uhnúť a zachrániť vládu, ktorej je jeho strana členom, no len za veľkú cenu straty tváre. Takýto politický obrat by musel fanúšikom na blogu vysvetľovať veľmi dlho. Rozhodol sa inak a úlohu „troublemakera“ dohral do konca. Môžeme len hádať, akú úlohu v tom hralo ideologické presvedčenie, akú prostá tvrdohlavosť, a akú poznanie, že posilňovanie dočasného eurovalu je len prvou z otázok, o ktorých bude musieť Slovensko rozhodovať, a ktoré ho postavia proti koaličným partnerom. Radšej odísť hneď, s teatrálnym buchnutím dverí, a „principiálnym postojom“. Môže sa vrátiť k tomu, čo mu zatiaľ šlo najlepšie — politike cez blogy a sociálne siete — a pripravovať sa na ďalšie voľby.

Pád Radičovej vlády však možno vnímať aj tretím spôsobom. Či sa nám to páči, alebo nie, „európske otázky“ sa dostali do centra nášho politického súboja. Od porážky Mečiara to bola oblasť vyhradená technokratom a expertom, od „bežnej politiky“ starostlivo oddelená hradbou konsenzu hlavných politických síl. Slovensko však čaká niekoľko zásadných rozhodovaní o budúcnosti Európskej únie, a našom miesta v nej. Politizácia týchto diskusií bezpochyby prináša riziko ich populistického zneužitia. No v súčasnej politike je to jediný spôsob, ako rozhodnutiam získať demokratickú legitimitu. Pre strany to znamená, že v budúcich výberoch koaličných partnerov budú musieť hľadieť aj na (aspoň základnú) kompatibilitu názorov na vývoj Európskej únie a nášho miesta v nej.

Skúsme sumarizovať víťazov a porazených. Premiérka Radičová patrí určite do druhej skupiny. Do vlády vstupovala ako nádej (ak už nie zjednotiteľ) slovenskej pravice. Budovala si imidž političky stojacej nad straníckymi súbojmi, ktorá dokáže „ľudskou politikou“ zaobliť ostrá hrany partokracie. A zároveň sa pre mnohých stala novou inkarnáciou „anti-Fica“. Pre všetkých, ktorí tomuto obrazu ešte verili — vrátane nej samej — musel byť včerajšok vytriezvením. Namiesto ne-straníckej politiky a spojenia slovenskej pravice stála na čele vlády, ktorá sa z pôvodnej štvorkoalície stala zlepencom šiestich strán a jednej premiérky. Stranícka politika jej podkopávala nohy, a ona s tým nevedela nič urobiť. Nakoniec jej zasadila aj finálnu ranu. A čo viac, partitúru posledného aktu už písal jednoznačne Robert Fico. To všetko samozrejme nemusela byť jej vina, dialo sa to však pod jej vedením.

Richard Sulík môže vyzerať ako porazený. Koniec koncov, do budúcej (dočasnej) vlády sa nedostane. A ak majú jeho bývalí koaliční partneri aspoň trochu politickej pamäte, výrazne si oslabil koaličný potenciál aj do budúcnosti. V skutočnosti však toto pre neho mohla byť najmenej zlá z ciest. Povedzme to mierne — vo vláde si veľa priateľov nezískal. Skôr či neskôr ho čakali ďalšie zásadné otázky (permanentný euroval, fiškálna koordinácia v EÚ...) v ktorých by stál opäť pred dilemou názorového obratu, alebo potopenia vlády. Teraz stojí pred úlohou preblogovať sa ďalšieho parlamentu, a v tom sa cíti istejší. Otázkou ostáva, či sa mu podarí niečo, čo zatiaľ dokázal len Robert Fico: premeniť rýchlokvasenú stranu jedného muža na stabilný politický subjekt, ktorý zasadne do parlamentných lavíc viac ako raz.

Robert Fico sa môže cítiť ako víťaz. Povedané terminológiou mariášu: hral durcha, dokonca otvoreného, a vyhral ho. Pre nezasvätených: zahral vysokú a riskantnú hru, a zhrabne veľkú výhru. Teraz ťahá za väčšinu hlavných nitiek slovenskej politiky a je v dobrej pozícii získať maximum z rekonštrukcie vlády, i predčasných volieb (obe možnosti sú otvorené). Lenže tá skutočná hra nastáva pre neho až teraz. Smer-SD sa presadil ako jednoznačná mocenská alternatíva. Ak však moc premrhá ako počas vlády 2006-2010, stroj na preferencie (a hlasy) sa zadrhne. Únavou materiálu, alebo únavou (znechutením) voličov. Ak chce tomu zabrániť, mal by sa stať politickou alternatívou. S vlastnou sociálno-demokratickou predstavou (ak uveríme prílepku k menu strany) o fungovaní tohto štátu, a najmä ochotou presadzovať ju. V opačnom prípade toto všetko ostáva len veľkou kartovou hrou medzi stranami (a ich sponzormi), v ktorej sa striedajú víťazi a porazení, no stávky sa vždy vyplácajú z vreciek divákov. Teda nás.

PS: Tí čo veria, že je Smer schopný prísť so sociálno-demokratickou alternatívou, môžu byť rovnako naivní, a konečnom dôsledku rovnako sklamaní, ako (bývalí) nadšenci Ivety Radičovej.