V prípade, že sa na Slovensku etabluje koalícia stredopravých strán, je vysoko pravdepodobné, že sa jej súčasťou, ba dokonca podľa posledného prieskumu agentúry Focus možno dokonca aj lídrom stane relatívne nová pravicová strana Sloboda a solidarita (SaS). Strana je na slovenskej politickej scéne novým fenoménom a aj preto sa stala príťažlivou pre značný segment voličov. Môže sa tak stať, že sa do NR SR dostane po dvadsiatich rokoch prvý raz na samostatnej kandidátke ultraliberálna formácia. Podobné zoskupenia, deklarujúce radikálne odmietnutie sociálneho štátu, ako napr. zaniknutá Demokratická strana, z ktorej sa neskôr vyčlenila Občianska konzervatívna strana, sa nemali šancu dostať inak ako prostredníctvom svojich silnejších partnerov.

Sulík neprišiel náhodou

Ak je predseda strany SaS Richard Sulík považovaný mnohými za radikála, ktorému ide o získanie moci prostredníctvom efektívneho politického marketingu alebo inými za trójskeho koňa, ktorý rozbíja jednotu pravicových strán, skutočnosť môže byť úplne iná.

Vznik SaS a jej nečakaná podpora je výsledkom súhry viacerých faktorov vývoja slovenskej spoločnosti. Na jednej strane je dôsledkom únavy voličov pravicových strán, ktorí sú rozčarovaní doterajšími lídrami a skorumpovanosťou strán bývalej vládnej koalície, ale nástup Sulíka je aj výsledkom deficitu ľavice. Je výsledkom neúspešných pokusov vybudovať takú ľavicu, ktorá by dokázala spojiť záujmy tých, ktorí sa v dôsledku procesov sociálnej a ekonomickej transformácie ocitli na strane porazených so segmentom mladých a vzdelaných ľudí, očakávajúcich radikálnejší postup sociálnej a najmä kultúrnej modernizácie Slovenska. SaS je teda aj výsledkom zlyhania modernizačnej misie ľavice v slovenskej spoločnosti a paradoxné je, že napr. Smer v kampani proti tejto strane používa práve tie časti jej volebného programu, ktoré bežne v štátoch západnej Európy predstavujú agendu ľavice, ako napr. registrované partnerstvá homosexuálnych párov či legalizáciu marihuany. SaS je však takisto výsledkom nedotiahnutej ekonomickej transformácie, najmä pretrvávajúcej byrokracie, ovládanej politickými stranami, ktorá svoje postavenie zneužíva na vydieranie podnikateľskej sféry. A napokon, SaS je aj výsledkom transformácie, ktorá na tradične etatistickom a sociálne orientovanom Slovensku vytvoril silnú vrstvu liberálne orientovaných voličov. Táto skupina voličov sa nazdáva, že pre svoj vzostup nepotrebuje štát, resp. potrebuje ho iba do takej miery, aby ochránil ich novonadobudnutý materiálny status a zbavil ich povinnosti podieľať sa na inštitucionalizovaných mechanizmoch sociálnej kohézie a solidarity.

Na druhej strane SaS svojou rétorikou plní v slovenskej spoločnosti aj ďalšiu funkciu. Vystupuje ako strana protestu, oslovuje ľudí, nespokojných s konaním doterajších politických elít. Značnú časť jeho voličov tvoria aj bývalí voliči Smeru — sociálnej demokracie, t.j. strany, ktorá sa považuje za ľavicovú. Preto je charakteristické, že do veľkej miery svoju kampaň nevedie v ideologickom duchu, ale apeluje na budúce generácie, resp. zdôrazňuje odborný charakter svojich riešení: Uviedli sa tak svojimi bilboardmi, kde sa namiesto „Jánošíkov“ dožadovali vlády odborníkov, tvrdí to aj jeden z popredných ideológov tejto strany Martin Chren, keď zdôrazňuje, že aj napriek svojej pravicovo-liberálnej inklinácii pri tvorbe programu predstavitelia SaS vychádzali z „iného dôležitého princípu — a tým je presadzovanie zdravého rozumu, bez ohľadu na farbu straníckeho trička.“ Ak jeho vyjadrenia niekomu niečo pripomínajú, tak sa nemýli. S rovnakým apelom na neideologické riešenia a s požiadavkou vlády odborníkov vstupoval do slovenskej politiky pred viac než desiatimi rokmi Robert Fico. Podobne ako Sulík, aj Robert Fico sa negatívne vymedzoval voči dovtedajším politickým elitám, rovnako ako Sulík sa situoval do pozície človeka, ktorý s dovtedajšími straníckymi a mocenskými špičkami nemá nič spoločné a. Rovnako ako Sulík aj Fico vo svojom programe ponúkal výpočet opatrení, ktoré podnikne bezprostredne po svojom nástupe do vlády.

Rovnako je však realitou, že aj keď program SaS niektorí analytici kritizujú za jeho povrchnosť a náhodilosť ponúkaných riešení, v skutočnosti agenda SaS takisto neprichádzala náhodou. Programu 120 krokov predchádzala kampaň, zameraná na propagáciu tzv. odvodového bonusu nielen prostredníctvom médií, ale aj v intelektuálnych a odborných kruhoch, predovšetkým prostredníctvom Nadácie F. A. Hayeka. Strana SaS je teda programovou stranou a zároveň úspešne zvláda populistický štýl politiky, s ktorým oslovuje primárne stredné vrstvy.

Richard Sulík a „solidarita“

Princíp solidarity v Sulíkovom ponímaní predstavuje predovšetkým minimalizácia inštitúcií sociálneho štátu, počnúc kapitalizáciou zdravotného a sociálneho poistenia, končiac zásadnou dereguláciou vzťahov medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Namiesto ochrany zamestnaneckých práv zo strany štátu má nastúpiť dialóg medzi zamestnávateľmi a odbormi. Je však otázne, ako má tento dialóg vyzerať, keď už v súčasnosti sú odborové organizácie z pracovísk vytláčané, dokonca aj pri frapantnom porušovaní základných ľudských práv. Pritom SaS otvorene navrhuje právomoci odborov vo firmách obmedziť. Inak povedané — zamestnanci sa ocitnú vo vzťahu k zamestnávateľom v závislom postavení s minimálnou právnou ochranou. Princíp odvodového bonusu odsúdi na živorenie v podmienkach životného minima veľký počet ľudí, ktorí sa ocitli bez zamestnania v dôsledku krízy, resp. podobných štrukturálnych zmien, aké začiatkom 90. rokov otriasli slovenskou ekonomikou. To isté však platí aj pre chorých, osobitne v prípade dlhodobého ochorenia.

Na druhej strane ekonomická deregulácia, napr. likvidácia povinného členstva v profesionálnych komorách a pod. je podstatne viac agendou v prospech podnikateľov, než v prospech spotrebiteľov, ktorí nie vždy majú dostatok možností voliť medzi konkurenciou alebo odborných kompetencií posudzovať kvalitu poskytovaných služieb.

Inou ukážkou uplatňovania princípu „solidarity“ je návrh SaS, aby aj štátne základné a stredné školy získali možnosť vyberať od rodičov poplatky za poskytované vzdelávanie. Je evidentné, že ak zostane iba „minimálna“ sieť škôl, ktoré budú aj naďalej poskytovať vzdelanie bezplatne, pôjde o školy s nízkou prestížou a s nízkym štandardom poskytovaného vzdelania. Princíp sociálnej nerovnosti sa tak zakorení už v najmladšej generácii a v prípade nerovnakého prístupu k vzdelaniu sa možnosti sociálnej mobility pre deti z najchudobnejších rodín znížia na minimum. Sulíkovu víziu trhovej spoločnosti, nerešpektujúcej iné hodnoty ako maximalizáciu zisku, ilustruje aj jeho návrh, aby riaditelia škôl vystupovali primárne ako manažéri a nemuseli mať pedagogické vzdelanie. Je len samozrejmosťou, že dôsledkom realizácie programu SaS bude spoplatnenie vysokoškolského štúdia, aj keď volebný program decentne hovorí o „spoluúčasti študentov“, bez toho, že by sa SaS akokoľvek namáhala dokázať vplyv spoplatnenia vzdelávania na jeho kvalitu.

Dôležitou súčasťou Sulíkovej agendy je aj kampaň proti „určitému etniku“, t.j. využívanie protirómskych nálad. SaS dokonca požaduje opätovné evidovanie rómskej kriminality (v programe obratne maskovanej pod názvom „sociálne odkázané spoločenstvá“). Ak líder niekdajšej Slovenskej pospolitosti a v súčasnosti Ľudovej strany — Naše Slovensko Marián Kolteba používa otvorene rasistickú rétoriku, akceptovateľnú v prostredí vidieka a malých miest, SaS využíva jej mäkšiu verziu, s ktorou môže osloviť nezanedbateľnú časť stredných vrstiev. Obsah posolstva však zostáva rovnaký — Rómovia sú považovaní za neprispôsobivú vrstvu spoločnosti a fakticky za jediných beneficientov sociálneho štátu a jedni i druhí rovnako kultivujú mýty o údajných výhodách príslušníkov „určitého etnika“ voči majoritnej populácii. Napokon — bol to samotný Sulík, ktorý vo svojich článkoch viackrát vysielal ústretové signály práve do tábora Kotlebových voličov a v diskusných skupinách jeho prívržencov na facebooku sa hovorí o sterilizácii Rómov. Je len zvláštne, že túto dojemnú blízkosť si doteraz nevšimli rómske a ľudskoprávne organizácie v SR.

Takisto je podivnou interpretáciou princípu solidarity, ak líder strany paušálne označuje obete hospodárskej krízy za alkoholikov a flákačov. Napokon však o úcte R. Sulíka a jeho strany k jednotlivcovi a k princípom solidarity však hovorí jeho priznanie, že neuznáva rovnakú hodnotu každého života. K takémuto názoru sa s podobnou otvorenosťou hlásili ére modernej spoločnosti azda len príslušníci totalitných ideológií — nacizmu a komunizmu. Dovedené do dôsledkov - ak totiž niečí život neuznávame za rovnako hodnotný ako náš, v tom prípade v konečnom dôsledku legitimizujeme postavenie daného človeka ako občana druhej kategórie, na ktorého sa nemusia nutne vzťahovať princípy ľudských práv.

Richard Sulík a „sloboda“

Meradlom úcty k slobode je predovšetkým rešpektovanie slobody druhého. Štýl diskusie R. Sulíka, zvyknutého urážať svojich kritikov a politických oponentov, nesvedčí o jeho úcte k právu na odlišný názor.

Predstavitelia SaS však naznačujú, ako si predstavujú slobodu v každodennej praxi. Už spomínaný Martin Chren, alias riaditeľ Nadácie Friedricha A. von Hayeka, ktorý je na kandidátke SaS na šiestom mieste, veľmi rád vyzdvihuje úspechy ekonomických reforiem v Chile počas vlády generála Pinocheta. Obvinenia z masového teroru a násilia, ktorého sa Pinochetov režim dopustil, sa síce nesnaží vyvrátiť a nezabudne rituálne zdôrazniť, že „neobhajuje Pinocheta“, ale snaží sa jeho zločiny zľahčovať, keď tvrdí, že sa nepodarilo dokázať smrť viac než 2 700 ľudí. Na dôvažok podľa neho išlo v prevažnej miere o údajných kubánskych a španielskych žoldnierov, platených komunistami. Nevedno, prečo M. Chren poukazuje na ich stranícku príslušnosť? Naznačuje to, že podobne ako jeho súčasný predseda, ani M. Chren neuznáva rovnakú hodnotu ľudského života v prípade, že ide o politického protivníka.

V každom prípade zdanlivo nízky počet 2 700 obetí diktatúry, ktorá trvala od roku 1973 do roku 1988, keď Čiľania v referende odmietli ďalšie zotrvávanie Pinocheta na čele štátu, vyzerá úplne ináč v kontexte odhadov českého Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu. Podľa neho si komunistický režim v Československu vyžiadal za štyridsaťjeden rokov svojho trvania, t.j. viac než dvojnásobok trvania Pinochetovej diktatúry, 5 614 obetí na životoch.

V súvislosti s tendenciami zľahčovať zločiny Pinochetovho režimu však už len ako perlička vyzerá spôsob prijímania nových členov do SaS, kde na ich výber dohliada osobne samotný predseda strany. Fungovanie strany na výberovom princípe nemá veľa spoločného s hodnotami slobody a demokracie, ale má veľa spoločné s „výberovými“ stranami leninského typu. Ak má princíp výberovosti garanciou morálnej čistoty strany, čo má predstavovať garanciu morálnej čistoty samotného predsedu? Ak na začiatku takýto princíp azda garantuje splnenie práve uvedeného cieľa, tak v konečnom dôsledku vždy vedie k etablovaniu vodcovského princípu, eliminácii vnútrostraníckej diskusie a demokracie. Na druhej strane, akú máme garanciu, že strana, ktorá nie je riadená demokraticky, bude rešpektovať demokratické pravidlá po tom, ako sa dostane k moci?

Sulík a hodnota slobodných volieb

Sulíkov zmysel pre hodnoty slobody ilustruje aj jeho predvolebný mail svojim priaznivcom inštrukciami, ako motivovať ľudí vo svojom okolí. Vyzýva na narušovanie princípu tajnosti, keď navrhuje zorganizovať napr. volebnú party, pričom vstupným majú byť volebné lístky Smeru, HZDS a SNS. Majiteľom predajní navrhuje, aby výmenou za tieto volebné lístky poskytovali zákazníkom zľavy. A napokon, čo iné ak nie výzvou ku kupovaniu voličských hlasov alebo k diskriminácii z dôvodu politického presvedčenia je výzva majiteľom súkromných firiem, aby odmeňovali tých zamestnancov, ktorí sa  „v pondelok preukážu volebnými lístkami SMER a.s., HZDS a SNS.“ O Sulíkovej úcte k pluralite názorov a k rovnoprávnosti politických oponentov svedčí výzva na zber odpadu, pričom doň zaraduje práve hlasovacie lístky Smeru, HZDS a SNS.

Je SaS liberálnou stranou?

Stúpenci ultraliberálnych riešení v ekonomike si uvedomujú zlyhanie svojich koncepcií v kontexte globálnej hospodárskej krízy. Keďže si uvedomujú, že súčasné obdobie môže byť v dlhodobej perspektíve poslednou šancou na presadenie ich ideí, zúfalo sa usilujú o získanie moci, pričom si však nie vždy vyberajú prostriedky. Ak v Česku sa neoliberálny prelom podaril v dôsledku nielen špinavej, ale miestami až násilnej kampane, sprevádzanej až zastrašovaním nositeľov opačných názorov, na Slovensku sa tento prelom môže podariť v dôsledku katastrofálnych chýb súčasnej vládnej garnitúry, osobitne však strany Smer — sociálna demokracia.

Hoci Sulík a jeho SaS využívajú liberálnu rétoriku a ich program obsahuje viacero prvkov liberálnej agendy, v skutočnosti ich štýl politiky a posolstvo, ktoré adresujú voličov, má s liberalizmom málo spoločné. SaS sa otvorene vysmieva základným hodnotám slobody jednotlivca a princípu rovnosti občanov, ktoré sú garantované Ústavou SR a predstavujú základné hodnoty demokratického usporiadania spoločnosti. V mnohých aspektoch politika SaS má blízko k autoritárstvu, pričom predstavitelia strany napr. v názoroch na rómsku otázku alebo na hodnotu oponentovho názoru či života majú blízko k hnutiam, s ktorými už Európa v 20. storočí zažila neblahé skúsenosti. Z hľadiska jej vnútorného fungovania (osobný dozor predsedu na výber členov) máme do činenia skôr so stranou leninského typu, jej rasistické tendencie a otvorené akceptovanie princípu nerovnosti (nielen majetkovej) vyvolávajú obavy z jej blízkosti k extrémnej pravici, ba priam k nacizmu.

Pritom aj keby SaS získala namiesto očakávaných 10 až 12 percent hlasov iba 6 percent, nemožno si myslieť, že by sa jej návrhy nemohli v prípadnej pravicovej koalícii realizovať. Hoci v súčasnosti sa viacerí pravicoví politici od niektorých Sulíkových myšlienok dištancujú, mali by sme si spomenúť na skúsenosť po parlamentných voľbách 2002. V tom čase zavedenie tzv. rovnej dane presadzovala iba marginálna Demokratická strana, ktorá sa napokon ani volieb nezúčastnila a Kresťanskodemokratické hnutie. Najsilnejšia koaličná strana SDKÚ vtedy odsudzovala myšlienku okamžitého zavedenia „rovnej dane“ ako nezodpovednú, čo sa však po voľbách zmenilo. Prečo sa tak stalo? Jednoducho v tom čase pravica žiadnu inú myšlienku k dispozícii nemala… podobne ako v súčasnosti.

(Publikováno ve spolepráci se serverem jetotak.sk.)