Začiatkom roka 172 sedel rímsky cisár Marcus Aurelius na brehu Hrona a uprostred urputných bojov s Kvádmi si poznačil túto myšlienku: „Čas je čosi ako rieka udalostí a dravý prúd. Lebo sotvaže sa niečo zjaví, už to prúd uchváti a prináša niečo iné, čo potom tiež odnáša.“ Osoby zapletené do kauzy Gorila sa bezpochyby spoliehajú na to, čo uviedol „filozof na tróne“ v jednom z najdôležitejších diel antickej literatúry, ktoré vznikalo práve na Slovensku. Každý škandál skôr či neskôr prehrmí — a aby prehrmel čo najskôr a bez dôkladného vyšetrenia, na tom majú záujem tak tí, ktorí sú v ňom priamo uvedení, ako aj tí, ktorí ho verejnosti ponúkli práve teraz. Lenže bez ohľadu na výsledok tejto investigatívnej politiky Slovensko po Gorile už nemôže byť také ako predtým. Predovšetkým — už nebude môcť predstierať, že žijeme v demokratickej spoločnosti.

Bývalý riaditeľ sekcie analytiky Slovenskej informačnej služby Ján Mojžiš spoznal v záznamoch autentický rukopis práce SIS a sám potvrdil: „Obchody, ktoré boli rozbehnuté za Mečiara, sa za Dzurindu šialenou rýchlosťou doťahovali do konca. Zmenili sa len osoby, princíp zostal. Korupcia sa stala systémovým nástrojom vládnutia.“ Tento postreh je síce výstižný, avšak neúplný.

Súčasný partokraticko-oligarchický systém sa začal vytvárať naozaj za éry Vladimíra Mečiara. Vtedy vznikla aj „koaličná rada“ — neústavný orgán, ktorý svojimi rozhodnutiami obchádza vládu, no najmä parlament. Dá sa predpokladať, že ekonomická kriminalita spojená s privatizáciou bola napriek tradovaným predstavám verejnosti živených médiami oveľa vyššia za druhej Dzurindovej vlády ako v rokoch 1994 — 1998. No v celom tomto príbehu nám chýba ešte jeden aktér — šéf Smeru a bývalý premiér Róbert Fico. Už som spomínal, že finančným skupinám sa podarilo v plnej miere zotročiť štát až po roku 2006. Ak niekto pochopil spis Gorila tak, že pravica je skorumpovaná, zatiaľčo ľavica nie, že príčinou všetkého zla je Penta, zatiaľčo J&T je charitatívna organizácia, nepochopil vôbec nič. Médiá odvádzajú žalostne slabú prácu, ak nechávajú politikov hrať ich vlastnú hru: na jednej strane poctivo zaznamenávajú predvolebné tlačové konferencie politických strán, ponúkajú nám celý ten klasický predvolebný newspeak o zvyšovaní zamestnanosti, zlepšení podnikateľského prostredia a nových investíciách, no na strane druhej sa ani jeden novinár dosiaľ priamo neopýtal, ako chcú kandidujúci lídri zabrániť praktikám opisovaným v spise Gorila. Má to všetko bez toho vôbec cenu? Má zmysel si vyčítať, kto dal a dá viac na podvyživené školstvo a zdravotníctvo, keď štvrtinu nákladov zožerie korupcia, keď nám táto politická generácia rozkradla majetok v súhrne za desiatky miliárd eur?

Hoci sa politici urputne snažia bagatelizovať najväčší korupčný škandál v dejinách Slovenska, faktom je, že hlavnou predvolebnou témou sa nestali sociálne a ekonomické otázky, ale práve Gorila. Politické prostredie je úplne zdevastované. Nijaký odpočet vládnutia — predčasné voľby sú ospravedlnením, prečo nebol program naplnený. Nijaká sebareflexia potupne porazenej opozície — na rozkrádanie Smeru už takmer každý zabudol. Niet progresívnej témy. Je len pocit narastajúceho zhnusenia a rezignácia na celý program transparentnosti, ktorý SDKÚ zdiskreditovala a ktorý sa Smer už ani nepokúša predstierať. Gorila strhla stranícke tričká všetkým aktérom tejto odpudzujúcej hry a občan si zrazu nevie vybrať, na kom sa smiať viac. Či na ministrovi financií Ivanovi Miklošovi, ktorý sa o najsledovanejšej kauze súčasnosti vyjadril, že ju čítal len minulý štvrtok. Či na Richardovi Sulíkovi, ktorý v čase, keď už spis videl, nič nenamietal proti vymenovaniu jednej z hlavných postáv aféry — Anny Bubeníkovej — do funkcie predsedníčky Fondu národného majetku, aby po zverejnení záznamu medzi prvými hlučne žiadal jej odvolanie. Alebo na ideológovi Smeru Marekovi Maďaričovi, ktorý s demagógiou sebe vlastnou presviedča svojich veriacich, že Gorila odhalila skorumpovanosť pravice a zabudne dodať, že rovnako neľútostne odhalila aj nekalé financovanie najsilnejšej ľavicovej strany?

Práve o ľavici vydáva celá kauza veľmi smutné svedectvo. Kým v pravicových subjektoch dorastá nová generácia, ktorá politiku chápe inak ako skorumpované vedenia ich strán a principiálne sa voči najväčšej afére súčasnosti vyhraňuje (Radoslav Procházka v KDH, Miroslav Beblavý v SDKÚ a pod.), na ľavej strane politického spektra nič podobné necítiť. V Smere niet nikoho, kto by namietal voči slovám svojho šéfa, že ho Gorila nezaujíma. Ak sa boj proti korupcii stane len doménou pravice, z ľavice nezostane nič iné ako mocenská liaheň politických flip-floperov. Časť pravice chápe súčasnú dramatickú situáciu ako šancu na výmenu politickej generácie. Ako ju však môže chápať ľavica?

Korupcia je trójskym koňom zastupiteľskej demokracie. V zlomových okamihoch ako je tento sa rodia štátnici. Osobnosti, ktorých politické uvažovanie a predstava o vývoji štátu presahuje horizont volebného obdobia. Pohľad na našu politickú scénu však nič také nesľubuje, Slovensko čaká na štátnika už dve desaťročia ako na Godota, a tak sa radšej rozlúčime ďalšou myšlienkou Marca Aurelia, ktorým sme túto úvahu otvorili: „Sú ako hryzúce šteňatá a hašterivé deti, ktoré sa smejú a vzápätí nariekajú. A spravodlivosť s pravdou odišli zo šírej zeme na Olymp...“