V 90. rokoch sme boli bezprizorní a potom trochu prizorní, no hlavne nepozorní, lebo sme nevedeli medzi albánskymi drogami, Kohoutovymi knihami v Zahraničnej knihe a čerstvo objednanými Lidovkami vycítiť, že začal koniec našej vlasti bez toho, aby dostala šancu premeniť sa na autentickú demokratickú federáciu.

Koniec bol pritom veľmi rýchly. Žiadne také, že poprosíte ešte raz jej najlepšiu kamarátku, aby si to rozmyslela, aby ste si dali čas na premýšľanie, že ešte nepobalíš jej veci. Keby sa náhodou vrátila. Stačilo pár úderov baranidlom do budovy Národnej rady a bolo jasné, že ľudáci vo svojej pomste za porážku v 45 popravia Republiku klinom do srdca, ako upíra, aby sa nemohla vrátiť. Dostali sme vtedy s Hidzom na hubu, pretože sme medzi nimi vytiahli československú vlajku. Nevedeli sme, že to môže byť nebezpečné, tak ako som to nevedel, keď som sprevádzal Havla keď sa vybral z Vajanského nábrežia od pamätníka československej štátnosti cez SNP, kde prezidenta napadli a náš sused z Kramárov, Katkin otec, tej pehavej, karatista, rozháňal fašistov navretými rukami, ako husita, no Republiku sme nemohli zachrániť.

Robili sme to preto, lebo sme vďaka Havlovi verili na pár mesiacov politike. Vyzeralo to, ako keď do prvej slobodnej vlády v Írsku vstúpil básnik W. B. Yates, alebo do de Gaulleovho povojnového kabinetu André Malraux. Ako keby mal Platon pravdu, že svet potrebuje vládu básnikov a aj zlých, lebo sú vždy lepší, ako najlepší technokrati. A uveriť v 90. rokoch politike, keď máte 17 rokov a na Metodke fajčíte na toaletách prvé cigarety je niečo čo som dovtedy závidel generácii mojich rodičov, keď uverili Dubčekovi, alebo Francúzom, keď hádzali dlažobné kocky v 68. za Cohn- Bendita. Vtedy je politika bez intríg, všetko je namierené na jediný bod vo vesmíre, ktorý, ak trafíte, tak nevyhráte plyšového medveda na streľnici, ale všetko a pre všetkých.

Bolo to obdobie politického punku, Lou Reed a Jagger mali v Československu väčší vplyv, ako šéf protokolu, a na Hradčany sa vrátil duch rudolfínskeho dvora, kde mali umelci a alchymisti väčší priestor, ako anglickí špióni a španielski vyslanci. Politika sa stala na niekoľko dlhých dní skutočným verejným záujmom, pôsobila, ako mystické kadidlo, ktorého vôňa privádzala napriek vážnosti doby, všetkých do stavu sladkej a intenzívnej nezúčastnenosti. Lebo to sme chceli, právo na nevšímavosť, právo špekulovať o budúcnosti, alebo ísť len na koncert do klubu, alebo ostať na hradbách pri Dóme na jointa, alebo si dať v Mozartovom dome piškóty poliate čokoládou a ukazovať prvým americkým lektorom odznaky VPN.

Havel nemal ako zabrániť tomu, aby sme sa nakoniec Duchom doby nepriotrávili, no mohol nás varovať. Neskôr to robil, keď, myslím, pochopil svoje zlyhanie a jeho túžba po ukotvení Strednej Európy vo svete, kde žil Beckett a Ionesco, nás priviedla do spoločnosti idiotov z Texasu, ktorí rozpútali apokalyptickú vojnu na Blízkom východe.

Aj preto mi je dnes smutno. Nie za Havlom posledného desaťročia, ale za mužom, vďaka ktorému som uveril, že svet môže byť iný. Trvalo to krátko, no vďaka tomu dnes už nemusím v politike veriť nikomu. Som imúnny a od čias, keď som si to uvedomil, viem, že žijeme so stále silnejším pocitom nečistoty.