V 90. rokoch sme boli bezprizorní a potom trochu prizorní, no hlavne nepozorní, lebo sme nevedeli medzi albánskymi drogami, Kohoutovymi knihami v Zahraničnej knihe a čerstvo objednanými Lidovkami vycítiť, že začal koniec našej vlasti bez toho, aby dostala šancu premeniť sa na autentickú demokratickú federáciu.

Koniec bol pritom veľmi rýchly. Žiadne také, že poprosíte ešte raz jej najlepšiu kamarátku, aby si to rozmyslela, aby ste si dali čas na premýšľanie, že ešte nepobalíš jej veci. Keby sa náhodou vrátila. Stačilo pár úderov baranidlom do budovy Národnej rady a bolo jasné, že ľudáci vo svojej pomste za porážku v 45 popravia Republiku klinom do srdca, ako upíra, aby sa nemohla vrátiť. Dostali sme vtedy s Hidzom na hubu, pretože sme medzi nimi vytiahli československú vlajku. Nevedeli sme, že to môže byť nebezpečné, tak ako som to nevedel, keď som sprevádzal Havla keď sa vybral z Vajanského nábrežia od pamätníka československej štátnosti cez SNP, kde prezidenta napadli a náš sused z Kramárov, Katkin otec, tej pehavej, karatista, rozháňal fašistov navretými rukami, ako husita, no Republiku sme nemohli zachrániť.