Pred niekoľkými dňami v Bruseli zverejnili správu o stave európskeho trhu práce. Agentúra Eurofound v nej konštatuje, že aj počas krízy v EÚ mierne rastie zamestnanosť v dobre platených miestach, najmä v sektore vedomostne intenzívnych a podnikateľských služieb.

Druhá časť správy je však menej optimistická. Nárast nedokázal zďaleka vyvážiť pokles zamestnanosti v stavebníctve a priemyselnej výrobe, teda pracovných miest v strede príjmového spektra.

Nejde len o predvídateľný dôsledok hospodárskej krízy a s ňou súvisiaceho poklesu aktivity v priemysle a stavebníctve, ale aj o pokračovanie dlhodobejšieho trendu polarizácie európskeho trhu práce.

Na jednej strane pár - z hľadiska celkového počtu pracovných síl - nových, dobre platených pozícií. Mnoho nových príležitostí však tvorili "neštandardné formy zamestnania", nízko platené, nestabilné, so slabou mierou sociálnej ochrany, bez väčšej perspektívy kariérneho postupu. Zďaleka sa netýkajú len oblasti zle platených služieb, sezónnej či veľmi nízko kvalifikovanej manuálnej práce. Aj v priemysle už časť práce nezaobstarávajú "klasickí zamestnanci", ale pracovné agentúry.

Európski lídri sa v posledných rokoch s nadšením hlásili k reformám trhu práce inšpirovaným konceptom tzv. flexiistoty. Ide o kombináciu flexibility pracovnej sily prostredníctvom uvoľnenia pravidiel pri najímaní a prepúšťaní zamestnancov, práce na dobu určitú, čiastočných a iných neštandardných pracovných úväzkov, s investíciami do zamestnateľnosti pracovnej sily či aktívnym pôsobením štátu na trhu práce. Až donedávna sa zaujímali predovšetkým o prvú časť tohto konceptu. S hospodárskou krízou a napätými verejnými financiami sa priestor na investície do "istoty" ešte viac zmenšil.

A to nie je zlá správa iba pre strednú triedu na starom kontinente. Odhliadnuc od politických dôsledkov rozpadu európskeho sociálneho modelu, tento vývoj ohrozuje celú hospodársku udržateľnosť únie. Ako predvčerom napísal v Pravde ekonóm Ivan Lesay, súčasná kríza nevznikla primárne vo finančnom sektore. Je aj dôsledkom prehlbujúcej sa nerovnosti.

Úsilie o riešenie krízy eurozóny sa sústreďuje na dva momenty. Prvým je snaha "upokojiť trhy" čoraz drastickejšími, často kontraproduktívnymi programami šetrenia verejných výdavkov. Ak ich nedokážu presadiť volené vlády, nahrádzajú ich technokrati.

Druhou cestou je reforma eurozóny a nástrojov, ktoré zastavia bezprostredné prejavy krízy, napríklad posilnený euroval, operácie Európskej centrálnej banky či eurobondy.

Iste, spoločná Európa potrebuje novú politickú nadstavbu. No pokiaľ bude stáť na rastúcich nerovnostiach, nebude hospodársky ani politicky udržateľná.