V súčasných ekonomických diskusiách majú prevahu témy ohľadom záchrany eura, hrozby celosvetovej hospodárskej recesie, či plánovania národných rozpočtov. Z krátkodobého hľadiska sú isto najpálčivejšie. Avšak okrem rýchlych záplat treba hovoriť aj o dlhodobejších, systematických a progresívnych riešeniach krízy.

Viacero komentátoriek a komentátorov už poukázalo na to, že kríza nevznikla primárne vo finančnom sektore a že je o. i. dôsledkom prehlbujúcej sa nerovnosti. Napríklad v USA sa od 70. rokov minulého storočia prakticky zastavil rast reálnych miezd, hoci produktivita ďalej rástla. Zvyšovanie príjmovej a majetkovej rovnosti a úrovne sociálnej ochrany je tak pochopiteľne spôsobom, ako predchádzať ďalším krízam, ale sčasti aj ako riešiť tú súčasnú.

V tejto súvislosti je zaujímavá správa, ktorú nedávno vydala Medzinárodná organizácia práce (ILO). Pojednáva o koncepte základne sociálnej ochrany (social protection floor), čiže sady sociálnych politík na dosiahnutie dvoch cieľov — istoty základného príjmu a všeobecného prístupu k sociálnym službám.

Tento koncept si nemožno zamieňať so sieťami sociálnej záchrany (social safety nets), ktoré v rámci svojich protrhových reformných balíčkov propagovali medzinárodné finančné inštitúcie koncom minulého storočia. Záchranné siete boli iba dočasné, rozdrobené a zamerané len na chudobných, aby stlmili tvrdý dopad transformácie a zabezpečili politickú legitimitu divokému kapitalizmu.

Sociálna ochrana v podaní ILO sa, naopak, zakladá na sociálnych právach. Zároveň ale má aj ekonomický význam v čase krízy. Pôsobí proticyklicky, stabilizujúco, zmierňuje dopady na trh práce a prispieva k obnove agregátneho dopytu. Tiež prispieva k vyrovnávaniu globálnych nerovnováh.

V politikách EÚ resp. v politikách národných štátov sa, žiaľ, konceptu sociálnej ochrany nedostáva náležitej pozornosti, skôr naopak. Európska sieť proti chudobe (EAPN) nedávno hodnotila Národné reformné programy členských štátov. Výsledky boli nelichotivé.

Aktuálne hospodárske riadenie v EÚ sa príliš sústredí na stabilitu a konkurencieschopnosť, pričom zabúda na začleňujúci rast. To podľa všetkého povedie k nárastu chudoby, vylúčenia a nerovnosti v Únii. Aktívne politiky boja proti chudobe sú nedostatočné. Chýba komplexný a na sociálnych právach založený prístup a chýbajú silné systémy sociálnej ochrany. Podľa EAPN sa príliš zdôrazňuje potreba motivovať ľudí k hľadaniu zamestnania, pričom sa ignoruje nedostatok pracovných príležitostí.

No a ak sa na sociálnu ochranu nedbá v EÚ, tak to dupľom platí v postkomunistickej Európe vrátane Slovenska. Podľa správy o transformácii za rok 2011, ktorú minulý týždeň vydala Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBRD), je sociálna situácia na východe Európy neprekvapivo, ale výrazne horšia než na jej západe.

EBRD ako jeden z kľúčových dôvodov uvádza fakt, že v porovnaní so západnou Európou boli sociálne systémy v transformujúcich sa ekonomikách omnoho menej efektívne. Je preto zarážajúce, že Banka odporúča ďalšie znižovanie významu systémov sociálnej ochrany.

Podľa všetkého si ale treba zvykať na pasívny prístup k protikrízovej politike. Hoci sú rozumné riešenia na stole, budú sa z politických dôvodov ignorovať až dovtedy, kým sa kríza ešte viac neprehĺbi. Predstavitelia a predstaviteľky národných štátov sa len modlia, aby to ešte chvíľku počkalo a nebuchlo za ich vlády.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.