Aktuálne udalosti ohľadom Grécka naplno rozprúdili diskusiu o vystúpení krajiny z eurozóny ako o možnom riešení situácie. Niekoľko vysokopostavených predstaviteľov krajín EÚ — napr. portugalský prezident Aníbal Cavaco Silva či slovinský minister financií Franc Križanič — pre zmenu vyzývajú, aby Európska centrálna banka neobmedzene nakupovala štátne dlhopisy Talianska a iných krajín eurozóny. To by dočasne napätú situáciu snáď uvoľnilo, ale problémy by to nevyriešilo.

Úloha ECB sa v poslednom čase čoraz viac dostáva do centra ekonomických debát. Nemecká vláda bola vždy proti financovaniu štátov prostredníctvom ECB a pri návrhoch legislatívy EÚ v oblasti politického mandátu centrálnej banky zohrala kľúčovú úlohu. Zhoršovanie krízy spôsobuje, že nemecké stanovisko sa stáva viac a viac terčom kritiky a tlaku. ECB začala skupovať štátne dlhopisy na sekundárnom trhu, hoci v obmedzenej miere. V priebehu posledných týždňov sa za zvýšenie úlohy ECB vo financovaní štátov vyslovila francúzska vláda.

Keď úrokové sadzby na talianske dlhopisy prekročili hranicu 7 % a kríza eurozóny nabrala novú dimenziu, hlasy volajúce po neobmedzenom nákupe dlhopisov problémových krajín eurozóny zosilneli. A pevné odhodlanie ECB skupovať dlhopisy periférnych krajín eurozóny by naozaj odvrátilo špekulatívne útoky voči jednotlivým štátom efektívnejšie než doposiaľ realizované opatrenia.

Napriek tomu by aj takýto postoj ECB bol iba kupovaním času. Nevyriešil by fundamentálne problémy nerovného rozvoja v eurozóne. Prameňom enormného napätia v eurozóne totiž nie je štátny dlh, ale obrovské nerovnováhy bežných účtov a rastúce vonkajšie zadlženie periférnych krajín eurozóny. EÚ sa efektívne nevyrovnala s problémom slabých priemyselných štruktúr týchto ekonomík. Juhoeurópske krajiny dokonca utrpeli po vstupe do eurozóny čiastočnú deindustrializáciu.