Spravodajstvo a publicistika sa v poslednom období často zaoberajú pokusmi stabilizovať búrlivú situáciu v eurozóne. Nedávne vrcholové politické udalosti na európskej úrovni mali na programe niekoľko bodov.

Ešte na decembrovom samite EÚ sa rokovalo o vytvorení Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM). Tento stály protikrízový mechanizmus by mal začať fungovať v roku 2013.

Začiatkom minulého týždňa diskutovali ministerky a ministri financií eurozóny o tom, či nominálne zväčšiť objem prostriedkov v tzv. eurovale, či zvýšiť jeho efektívnu úverovú kapacitu, či pôžičky z neho budú pre sužované krajiny lacnejšie, a či sa prípadne budú z jeho prostriedkov môcť nakupovať aj ich dlhopisy.

(Euroval je súhrnný názov pre prostriedky z Európskeho fondu finančnej stability (EFSF), z Európskeho mechanizmu finančnej stability (EFSM) a z Medzinárodného menového fondu (MMF). EFSF je akciová spoločnosť, ktorú spravujú členské štáty eurozóny. EFSF vydáva dlhopisy — požičiava si na trhoch, a takto získané peniaze môže požičať sužovaným členom EMÚ. Ručí za záväzky vo výške 440 mld. eur. To je nominálna kapacita EFSF. Keďže si chce požičiavať za najlepší rating, efektívne je schopný zhromaždiť cca. 250 mld. eur — to je jeho efektívna úverová kapacita. EFSM spravuje Európska komisia a rozpočet EÚ ručí za 60 mld. eur v eurovale. MMF dopĺňa euroval o 250 mld. eur. Celkové nominálne prostriedky eurovalu sú tak 750 mld. eur. Viac sa dozviete tu.)

To všetko sú isto dôležité otázky a prinajmenšom rovnako dôležité bude, aké sa na ne príjmu odpovede. Nie je však isté, či sú v súčasnej situácii práve tieto otázky najpálčivejšie. A či skôr neodvádzajú pozornosť od toho, čo je pre odvrátenie krízy v Európe dôležitejšie.

Po prvé, first things first. Táto anglická fráza znamená, že v prvom rade by sa mali riešiť záležitosti prvoradé. V tejto súvislosti zarazilo aj Nouriela Roubiniho, že decembrový samit EÚ sa venoval tomu, čo bude v roku 2013. Napriek tomu, že akútne problémy bezprostredne hrozili a hrozia mnohým štátom eurozóny teraz.

Hneď sa dostanem k svojmu argumentu, že aktuálne opatrenia na odvrátenie „krízy eura“ nestačia, ba mnohé z nich sú dokonca kontraproduktívne. Ak je to ale tak, prirodzene sa núka otázka, prečo sa odkladajú opatrenia, ktoré by pomôcť mohli.

Už som raz odkazoval na článok (bod 4.), podľa ktorého je odďaľovanie zámerné. Najbližšie roky sa budú politici tváriť, že „konsolidácia verejných rozpočtov“ nedisciplinovaných štátov povedie k ich hospodárskej obnove. Táto ilúzia sa pochopiteľne rozplynie (hneď vysvetlím prečo). Kým sa tak ale stane, európske komerčné banky získajú čas na obnovu svojich kapitálových základní.

To sa udeje na úkor európskych občianok a občanov. Z ich daní sa totiž financujú záchranné balíčky komerčným bankám — buď priamo na národnej úrovni, alebo nepriamo cez euroval. A presne o toto pri súčasných vysokoprofilových politických tančekoch ide.

V kríze totiž nie je euro, v kríze sú európske komerčné banky. Pred krízou sa viezli na vlne lacných peňazí a požičiavali hore-dole developerom, vládam, sebe navzájom i jednotlivcom. Bublina, ktorú takto nedbanlivo nafukovali, ale praskla a teraz majú vo svojich bilanciách hory nesplat(e)ných dlhov. Bez intervencie, v „čistom“ kapitalizme, by mnohé banky proste skrachovali.

Konsenzus v EÚ je ale jednoznačný. Aby sa predišlo panike v dôsledku kolapsu finančného sektora (To je samozrejme dôvod legitímny, a preto aj oficiálne prezentovateľný a prezentovaný. Prozaickejší dôvod záchrany bánk — prepojenie politických a finančných elít — by sa na verejnosti obhajoval o čosi ťažšie.), padlo politické rozhodnutie banky držať nad vodou. Čo je však horšie, rozhodlo sa, že účet za záchranu bánk budú štáty platiť zatiaľ výhradne z daní svojich občanov.