Spravodajstvo a publicistika sa v poslednom období často zaoberajú pokusmi stabilizovať búrlivú situáciu v eurozóne. Nedávne vrcholové politické udalosti na európskej úrovni mali na programe niekoľko bodov.

Ešte na decembrovom samite EÚ sa rokovalo o vytvorení Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM). Tento stály protikrízový mechanizmus by mal začať fungovať v roku 2013.

Začiatkom minulého týždňa diskutovali ministerky a ministri financií eurozóny o tom, či nominálne zväčšiť objem prostriedkov v tzv. eurovale, či zvýšiť jeho efektívnu úverovú kapacitu, či pôžičky z neho budú pre sužované krajiny lacnejšie, a či sa prípadne budú z jeho prostriedkov môcť nakupovať aj ich dlhopisy.

(Euroval je súhrnný názov pre prostriedky z Európskeho fondu finančnej stability (EFSF), z Európskeho mechanizmu finančnej stability (EFSM) a z Medzinárodného menového fondu (MMF). EFSF je akciová spoločnosť, ktorú spravujú členské štáty eurozóny. EFSF vydáva dlhopisy — požičiava si na trhoch, a takto získané peniaze môže požičať sužovaným členom EMÚ. Ručí za záväzky vo výške 440 mld. eur. To je nominálna kapacita EFSF. Keďže si chce požičiavať za najlepší rating, efektívne je schopný zhromaždiť cca. 250 mld. eur — to je jeho efektívna úverová kapacita. EFSM spravuje Európska komisia a rozpočet EÚ ručí za 60 mld. eur v eurovale. MMF dopĺňa euroval o 250 mld. eur. Celkové nominálne prostriedky eurovalu sú tak 750 mld. eur. Viac sa dozviete tu.)

To všetko sú isto dôležité otázky a prinajmenšom rovnako dôležité bude, aké sa na ne príjmu odpovede. Nie je však isté, či sú v súčasnej situácii práve tieto otázky najpálčivejšie. A či skôr neodvádzajú pozornosť od toho, čo je pre odvrátenie krízy v Európe dôležitejšie.

Po prvé, first things first. Táto anglická fráza znamená, že v prvom rade by sa mali riešiť záležitosti prvoradé. V tejto súvislosti zarazilo aj Nouriela Roubiniho, že decembrový samit EÚ sa venoval tomu, čo bude v roku 2013. Napriek tomu, že akútne problémy bezprostredne hrozili a hrozia mnohým štátom eurozóny teraz.

Hneď sa dostanem k svojmu argumentu, že aktuálne opatrenia na odvrátenie „krízy eura“ nestačia, ba mnohé z nich sú dokonca kontraproduktívne. Ak je to ale tak, prirodzene sa núka otázka, prečo sa odkladajú opatrenia, ktoré by pomôcť mohli.

Už som raz odkazoval na článok (bod 4.), podľa ktorého je odďaľovanie zámerné. Najbližšie roky sa budú politici tváriť, že „konsolidácia verejných rozpočtov“ nedisciplinovaných štátov povedie k ich hospodárskej obnove. Táto ilúzia sa pochopiteľne rozplynie (hneď vysvetlím prečo). Kým sa tak ale stane, európske komerčné banky získajú čas na obnovu svojich kapitálových základní.

To sa udeje na úkor európskych občianok a občanov. Z ich daní sa totiž financujú záchranné balíčky komerčným bankám — buď priamo na národnej úrovni, alebo nepriamo cez euroval. A presne o toto pri súčasných vysokoprofilových politických tančekoch ide.

V kríze totiž nie je euro, v kríze sú európske komerčné banky. Pred krízou sa viezli na vlne lacných peňazí a požičiavali hore-dole developerom, vládam, sebe navzájom i jednotlivcom. Bublina, ktorú takto nedbanlivo nafukovali, ale praskla a teraz majú vo svojich bilanciách hory nesplat(e)ných dlhov. Bez intervencie, v „čistom“ kapitalizme, by mnohé banky proste skrachovali.

Konsenzus v EÚ je ale jednoznačný. Aby sa predišlo panike v dôsledku kolapsu finančného sektora (To je samozrejme dôvod legitímny, a preto aj oficiálne prezentovateľný a prezentovaný. Prozaickejší dôvod záchrany bánk — prepojenie politických a finančných elít — by sa na verejnosti obhajoval o čosi ťažšie.), padlo politické rozhodnutie banky držať nad vodou. Čo je však horšie, rozhodlo sa, že účet za záchranu bánk budú štáty platiť zatiaľ výhradne z daní svojich občanov.

Ako ale správne píše Philippe Legrain, keď sa hovorí o „ochrane eura“ prostredníctvom pôžičiek štátom ako Grécko, Írsko a potenciálne ďalšie, je to len politická zástierka. V skutočnosti ide o to, aby sa nemeckým, francúzskym, britským a iným bankám vrátili peniaze, ktoré v „problémových“ krajinách napožičiavali. (Na túto tému zápalisto diskutovali aj socialistický europoslanec Joe Higgins z Írska a predseda EK José Manuel Barosso.)

Takáto sofistikovaná taktika je z politického hľadiska prijateľnejšia, než keby mali jednotlivé štáty zachraňovať svoje komerčné banky priamo z národných rozpočtov. Je ale táto stratégia prospešná aj pre iné subjekty, než banky? Aké sú možné scenáre vývoja?

Prvý scenár, nazvime ho minimalistický, je, že sa nepôjde za rámec aktuálnych opatrení. Prípadne, že sa uberie ešte aj z tých — tento regresívnejší variant minimalistického scenára neobhajuje nik iný, než Ivan Mikloš.

Opatrenia, ktorých podstatou bude iba zvyšovanie finančného objemu v eurovale, problém zadlžených krajín nevyriešia. Ako som už naznačil, to koniec koncov nie je ani ich ozajstným účelom — tým je z daní financované kupovanie času na rekapitalizáciu bánk. Na tom sa zhodnem aj so slovenským ministrom financií (hoci nás to vedie k úplne opačným záverom).

Deklarovaným účelom finančnej pomoci Grécku, Írsku a účelom budovania eurovalu je presvedčiť investorov o solventnosti krajín, ktoré dnes pokladajú za rizikové. Napriek tomu ale ani po záchranných balíčkoch a sformovaní eurovalu úrokové sadzby, za ktoré si štáty na periférii Európy môžu požičať, neklesajú, skôr naopak.

Ako vidno na tabuľke z časopisu The Economist, podľa odhadov bude výška hrubého vládneho dlhu v problémových krajinách rásť.

Aktuálna finančná pomoc teda nefunguje. O tom, prečo to tak je, píše dobre Paul Krugman. V stručnosti — niektoré deficitné (a hlavne pre investorov z mnohých ďalších dôvodov nedôveryhodné) krajiny stratili vstupom do eurozóny možnosť konkurovať znehodnotením meny, a tak im ostáva iba možnosť znižovať ceny a mzdové príjmy (deflácia, resp. tzv. vnútorná devalvácia).

Výška dlhu sa ale nemení, a tak je ho s klesajúcimi príjmami čoraz ťažšie splácať. A tak treba šetriť ešte viac — to ale pri absencii zodpovedajúceho objemu súkromných investícií, ktorý by tieto výpadky z ekonomického obehu krajiny dokázal vykompenzovať, ešte viac zníži výkon hospodárstva.

Špirála pádu sa odráža aj vo finančných vzťahoch. Strata dôvery investorov v krajinu znamená, že tá im musí ponúknuť vyšší úrok. To však zvýši náklady krajiny spojené so splácaním dlhu, a tak zhorší rozpočtové vyhliadky, čo vedie k prehĺbeniu nedôvery investorov.

Práve uvedené je zároveň argumentom proti podmienkam, ktoré poskytovanie finančnej pomoci z eurovalu sprevádzajú. Z logiky veci vyplýva, že odporúčanie škrtať náklady na mzdy vo verejnom sektore, prepúšťať, znižovať dôchodky a inak „šetriť“, je kontraproduktívne. Samozrejme, ak si za cieľ kladieme hospodársku obnovu, a teda aj obnovu schopnosti splácať dlhy. Ak je cieľom demontáž sociálneho štátu a presadenie neoliberálneho hospodárskeho režimu, tak je takéto využitie krízy, naopak, produktívne a efektívne.

Podľa minimalistického scenára teda skôr alebo neskôr (v Miklošovej národno-solitérskej verzii by to bolo skôr) príde k chaosu na európskych finančných trhoch — k bankrotom bánk, k napätej finančnej situácii, k šíreniu obáv a rizika, a k štátnym bankrotom.

A čo je podstatné, nakoniec sa aj tak bude musieť pristúpiť k reštrukturalizácii dlhov. Teda k predĺženiu ich splatnosti, zmene ich podmienok, či dokonca k ich aspoň čiastočnému odpisu.

O nevyhnutnosti reštrukturalizácie dlhu v prípade Grécka píše napr. spomínaný The Economist. Čerstvé správy hovoria o úvahách ministeriek a ministrov financií eurozóny odpísať časť gréckych a írskych dlhov. Na plánoch sa má vraj podieľať aj ich nedávno ešte veľký odporca, Nemecko.

Hoci v prípade Grécka sa úvahy o reštrukralizácii dlhu de facto už začali pretavovať do skutočnosti, je toto jediný možný scenár aj pre ostatné štáty eurozóny? Určite nie.

Ak sa má reštrukturalizáciou iba predĺžiť doba splatnosti dlhu, resp. znížiť náklady na dlhovú službu (napr. sa — opäť z eurovalu, teda z daní — zasponzoruje zníženie úrokových sadzieb), môže to dočasne viesť k zlepšeniu schopnosti krajín splácať svoj dlh. Nebude to však dlhodobo systematické, ani spravodlivé riešenie.

V princípe s Ivanom Miklošom súhlasím v tom, že súčasťou snahy o zmenu dlhových pomerov by mala byť zmena konsenzu EÚ o tom, že za krízu nebudú platiť banky a ich veritelia. Treba proste priznať, že banky spravili chyby a musia za ne platiť. Banky a nie občania, čiže ich klienti a prostredníctvom štátnych záruk ich poslední garanti v prípade krachu.

Niektoré banky to zvládnu, iné nie. Samozrejme, táto stratégia nie je bezriziková, ale teoreticky sa dá zvládnuť. EÚ o nej už začala diskutovať, ale nepochybne sa tak malo stať oveľa skôr (ešte pred „írskou krízou“) a oveľa razantnejšie. Prečo sa tak nestalo, som naznačil na začiatku článku — európske elity sa rozhodli kúpiť bankám čas. A prečo sa tak rozhodli? To je kľúčová otázka, na ktorú by sme si všetci zaslúžili odpoveď.

V praxi sa však ponúka aj progresívnejšie, bezpečnejšie a dlhodobejšie riešenie. Alternatívny scenár formulujú viacerí ekonómovia, napr. Barry Eichengreen, Wolfgang Münchau, či Paul Krugman.

Na základoch protikrízového mechanizmu by vznikla akási európska dlhová agentúra. Tá by začala vydávať e-dlhopisy v mene a so zárukami EMÚ ako celku. Efektívna úverová kapacita by sa musela strojnásobiť, na cca. 2 bilióny eur. Krajiny euro-periférie by sa tak už nemuseli obávať atakov investorov.

Áno, boli by to de facto prvé kroky k vytvoreniu rozpočtovej únie. Ale to je v poriadku — jednotná mena v krajinách s rozdielnou výkonnosťou ekonomík a oddelenými rozpočtami nie je šťastným riešením, obzvlášť v časoch krízy.

A áno, tento projekt by pravdepodobne de facto sponzorovalo najmä Nemecko, ktoré by si asi už nemohlo požičiavať za tak nízky úrok, ako dnes. Určite by si nemohlo požičiavať za nižší úrok, ako ostaní. Nemecko je však už teraz základom eurovalu a aj jemu úroky rastú. A Nemecko bude sponzorom tak či tak. V prípade reštrukturalizácie dlhov by totiž ostali s dlhým nosom aj nemecké banky.

Eichengreen správne upozorňuje, že aj z pragmatického hľadiska sa Nemecku minimalistický scenár nemusí oplatiť. Bolo by podľa neho naivné domnievať sa, že nemecké hospodárstvo by ostalo ostrovčekom prosperity, keby v okolitých krajinách prebiehala finančná búrka.

Európa tak práve v týchto dňoch a mesiacoch stojí na križovatke. Perifériám možno naordinovať anorektickú cestu Lotyšska. Celá EÚ sa môže ešte roky zmietať v špirále dlhov, stagnácie, nezamestnanosti a sociálnych nepokojov. Témy ako ľudské práva či životné prostredie sa odsunú na vedľajšiu koľaj. Konzervatívnym politicko-ekonomickým záujmovým skupinám takýto vývoj vôbec nemusí prekážať.

Je však aj iná cesta. Vyvodiť dôsledky z krízy tak, aby neplatili len tí, ktorí krízu nespôsobili. Z krízy sa dá spraviť šanca, ako vyčistiť stôl a pozrieť sa dopredu. Jednotnejšia Európa, kde je činnosť finančného sektora podriadená prospechu spoločnosti, je perspektívou, ktorá sa mi pozdáva viac.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.