Posledný samit EÚ sa nevenoval iba záchrannému mechanizmu pre štáty na periférii eurozóny, ale aj kríze európskeho bankového sektora. Navrhované opatrenia ale neadresujú príčiny jeho slabosti. Dôraz sa kladie na zvýšenie kapitálových požiadaviek. Banky majú do júna 2012 dosiahnuť úroveň 9 % kapitálu najvyššej kvality. V prípade mnohých európskych bánk to znamená rekapitalizáciu na trhoch alebo zo štátnych zdrojov. Keď sa rekapitalizovalo naposledy, bolo to bez podmienok. Tentoraz by bolo treba štátnu podporu a ďalšie injekcie likvidity podmieniť. Zdá sa ale, že ani tentoraz to tak nebude...

Tento príbeh sa často vykresľuje tak, že odpisy z gréckych (prípadne iných juhoeurópskych) dlhov spôsobia európskym bankám problémy. Ony ale v problémoch už dávno sú a grécke podlžnosti hrajú v príbehu iba marginálnu úlohu.

Po prvé, európske banky rozširovali v rokoch pred krízou svoj biznis rýchlejšie než banky v USA a v Ázii. Na rapídnosť expanzie poukazuje napríklad skutočnosť, že nároky európskych bánk (okrem španielskych) voči španielskym dlžníkom narástli z niečo vyše 400 mld. eur na bilión (1000 mld.) eur.

Európske banky poskytovali úvery vo vyššej sume, než boli vklady v nich. Pomer úverov ku vkladom je v ich prípade 115,5 %, zatiaľ čo v Japonsku ukazovateľ dosahuje 99,5 %, v USA 72 % a v Číne len 60,6 %. Európske banky sa teda musia pri poskytovaní úverov samotné vo väčšej miere spoliehať na výpožičky. To ale znamená väčšiu zraniteľnosť. Nie je náhoda, že práve banky s vysokým pomerov úverov ku vkladom a s vysokou potrebou krátkodobého refinancovania majú mimoriadne problémy.

Po druhé, európske banky rozširovali obzvlášť svoje aktivity denominované v amerických dolároch. Platí to najmä pre banky z Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska, Švajčiarska, a z krajín Beneluxu. Často predávali krátkodobé cenné papiere, aby mohli financovať dlhodobé projekty s vyššou úrokovou sadzbou. Tento typ obchodov so sebou obnáša neustálu závislosť na refinancovaní v amerických dolároch. A zmeny vo výmenných kurzoch môžu bankám narobiť vážne problémy.

Po tretie, európske banky sa výrazne angažovali vo vysoko rizikových obchodoch s takzvanými derivátmi. Aby takéto obchody mohli realizovať, vytvorili takzvané tieňové banky mimo systému regulácie a dohľadu nad bankami. Národné orgány zodpovedné za dohľad a reguláciu bankovníctva tieto praktiky viac-menej tolerovali. Banky tvrdo a úspešne lobovali, aby zmeny aktuálneho systému regulácie mali iba kozmetický charakter. Vysoko rizikový biznis tak mohol pokračovať.

Zdrojom súčasných problémov bánk je teda nadmerná expanzia, kurzové riziko, pochybné finančné inovácie a laxný dohľad. Už nejaký čas sme svedkami debaty o údajnej potrebe rekapitalizovať európske banky, aby boli schopné prekusnúť viac strát. Pod vplyvom sociálnych protestov začali európski politici a političky pripúšťať, že rekapitalizáciu bánk budú sprevádzať podmienky a že bude potrebné zavedenie nového systému regulácie. To by však malo byť samozrejmé. Vzhľadom na to, že zachraňované juho- a východoeurópske štáty dostali ťažké „domáce úlohy“ je zarážajúce, že štátnu podporu bánk zatiaľ také tvrdé podmienky vôbec nesprevádzali.

Predseda nemeckých sociálnych demokratov Sigmar Gabriel sa nedávno vyslovil za dočasné znárodnenie bánk, ktoré potrebujú pomoc od štátu. Znárodnenie ale nemusí byť iba dočasné. Keďže sa predišlo bankrotu veľkých bánk, mali by prejsť pod verejnú kontrolu. Po tom, čo štát na seba prevzal straty, by mal dostať aj možnosť benefitovať z prípadných ziskov.

Strategický verejný podiel v bankách by sa mal využiť na strategické presmerovanie finančného biznisu. Banky by mali byť povinné sústrediť sa na svoju tradičnú úlohu — poskytovať úvery produktívnym podnikom, domácnostiam a verejným orgánom. Ďalšia štátna pomoc a injekcie lacnej likvidity by sa mali podmieniť prioritizáciou práve týchto kľúčových oblastí.

Diskusia o podobe bankového sektora sa už začala v Nemecku. Gabriel navrhol rozdelenie bankovníctva na komerčné a investičné. K tomuto návrhu sa prikláňa aj niekoľko kresťanských demokratov a demokratiek. V systéme nemeckého bankovníctva by sa jednalo o revolučnú zmenu, pretože jeho tradícia sa zakladá na modeli univerzálnych bánk, ktoré poskytujú naraz aj komerčné a investičné bankovnícke služby.

V uvedenom návrhu ide o to oddeliť komerčné bankové operácie od riskantnejších investičných. Reformné návrhy v Británii sa uberajú podobným smerom. Ale napriek určitým obmedzeniam investičného bankovníctva ho väčšina politikov a političiek stále považuje za hlavnú bankovú činnosť, ktorá má pokračovať.

Eskaláciu krízy v septembri 2008 však spôsobil práve kolaps investičnej banky Lehman Brothers. V Nemecku sa v rokoch 2008-2009 nákladným spôsobom zachraňovali niektoré banky bez základne v podobe drobných vkladateľov. Vyššie spomenuté návrhy sú preto nedostatočné. Otázka, či je komerčné bankovníctvo oddelené od investičného, nie je tá najpodstatnejšia.

Pýtať sa treba, či je dohľad prísny alebo nie. V priebehu posledných desaťročí sa kontrola systematicky oslabovala. Tento trend treba súrne zvrátiť a radikálne obmedziť rozmer investičného bankovníctva. Väčšinu derivátov treba zakázať, najmä tie najriskantnejšie. Diskutovať o týchto veciach sa už malo dávno, aj tak je ale dobré, že sa začalo aspoň teraz. Teraz už len aby prišli rázne činy.

Na samite EÚ k nim nedošlo. Všetko ostáva po starom napriek tomu, že doterajšie maniere viedli k aktuálnym problémom. Pomoc bankovému sektoru sa nepodmieňuje prísnejším dohľadom a požiadavkou inej stratégie bankovníctva. Hovorilo sa o potrebe „zabezpečiť tok úverov do reálnej ekonomiky“, avšak sa nešpecifikovali žiadne opatrenia, ktoré by k takémuto správaniu banky prinútili. Posilnenie kapitálového pomeru bánk môže prispieť k stlmeniu prípadného prehĺbenia krízy. Banky ale nijako neobmedzuje v mimoriadne riskantných aktivitách. S výsledkami samitu môžu byť banky spokojné. Občania a občianky EÚ majú naopak dosť dôvodov spokojní nebyť.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.