Posledný samit EÚ sa nevenoval iba záchrannému mechanizmu pre štáty na periférii eurozóny, ale aj kríze európskeho bankového sektora. Navrhované opatrenia ale neadresujú príčiny jeho slabosti. Dôraz sa kladie na zvýšenie kapitálových požiadaviek. Banky majú do júna 2012 dosiahnuť úroveň 9 % kapitálu najvyššej kvality. V prípade mnohých európskych bánk to znamená rekapitalizáciu na trhoch alebo zo štátnych zdrojov. Keď sa rekapitalizovalo naposledy, bolo to bez podmienok. Tentoraz by bolo treba štátnu podporu a ďalšie injekcie likvidity podmieniť. Zdá sa ale, že ani tentoraz to tak nebude...

Tento príbeh sa často vykresľuje tak, že odpisy z gréckych (prípadne iných juhoeurópskych) dlhov spôsobia európskym bankám problémy. Ony ale v problémoch už dávno sú a grécke podlžnosti hrajú v príbehu iba marginálnu úlohu.

Po prvé, európske banky rozširovali v rokoch pred krízou svoj biznis rýchlejšie než banky v USA a v Ázii. Na rapídnosť expanzie poukazuje napríklad skutočnosť, že nároky európskych bánk (okrem španielskych) voči španielskym dlžníkom narástli z niečo vyše 400 mld. eur na bilión (1000 mld.) eur.

Európske banky poskytovali úvery vo vyššej sume, než boli vklady v nich. Pomer úverov ku vkladom je v ich prípade 115,5 %, zatiaľ čo v Japonsku ukazovateľ dosahuje 99,5 %, v USA 72 % a v Číne len 60,6 %. Európske banky sa teda musia pri poskytovaní úverov samotné vo väčšej miere spoliehať na výpožičky. To ale znamená väčšiu zraniteľnosť. Nie je náhoda, že práve banky s vysokým pomerov úverov ku vkladom a s vysokou potrebou krátkodobého refinancovania majú mimoriadne problémy.