Závery minulotýždňového samitu EÚ a eurozóny majú štandardný účinok. Po opojnej dávke „zásadných“ politických vyhlásení prichádza vytriezvenie. Adresáti vyhlásení — krajiny G20 a finančné trhy — sa začínajú pýtať, ako konkrétne chce Únia ohlásený plán realizovať.

EÚ má možno poslednú šancu predísť historickému kolapsu. Dve veci sa zdajú byť jasné. Po prvé, jedinou inštitúciou, ktorá môže skutočne zabrániť rozpadu eurozóny a následnému chaosu, je Európska centrálna banka. Po druhé, ECB tak podľa všetkého nespraví.

Skepsu ohľadom vyššej miery angažovanosti ECB v riešení krízy eurozóny potvrdzuje vyhlásenie zo samitu (bod 2). Podľa neho hlavy štátov vyjadrujú plnú podporu ECB a jej krokom na zachovanie cenovej stability v eurozóne. ECB tak ostáva verná svojej fixácii na dvojpercentnú infláciu. Vedenie centrálnej banky teda napriek kríze trvá na svojom dlhodobom postoji, že jedinou ručičkou na jej kompase je cenová stabilita.

Zástancovia doterajšieho pôsobenia ECB tvrdia, že v rámci svojich možností robila, čo mohla. Ba že dokonca išla za rámec svojho mandátu a správala sa nekonvenčne, napríklad keď na sekundárnom trhu skupovala dlhopisy Talianska a Španielska. To je síce pravda, ale nešťastnejší spôsob boja proti kríze snáď už ani nešlo nájsť.

Paul de Grauwe prirovnáva postoj ECB k postoju silnej armády, ktorá vopred ohlási, že nemá rada bitky, že čo najviac obmedzí streľbu, že tá bude iba dočasná a skončí sa hneď, ako to bude možné. Namiesto ohlásenia nasadenia plnej sily, teda ochoty bezpodmienečne skupovať štátne dlhopisy, ECB presne tak isto vajatá a ohlasuje iba veľmi obmedzený program.

Ten sa navyše míňa účinkom. Keby ECB ručila svojou prakticky neobmedzenou kapacitou a vyhlásila ochotu byť veriteľom poslednej inštancie, investori by jej museli veriť, a teda by dlhopisy podržali a nepožadovali vyššiu rizikovú prirážku. ECB by potom možno nakoniec ani nemusela tasiť zbrane, teda kupovať dlhopisy. Keď ale ECB ide do bitky s finančnými trhmi v porazeneckej nálade, aj skutočne prehrá a — na prvý pohľad paradoxne — bude musieť na dosiahnutie svojho cieľa skupovať ešte viac dlhopisov.

Je teraz nepodstatné riešiť, či za tento nešťastný postup vedenie ECB nemôže, lebo iný postup mu inštitucionálne obmedzenia jednoducho neumožňujú. Veľký diel zodpovednosti nesie celá EÚ, ktorá za nastavenie pravidiel ECB zodpovedná, a ktorej lídri a líderky toto nastavenie tvrdošijne odmietajú zmeniť.

Dôvody odmietavého postoja sú v zásade dva. Prvým je šialená predstava, že v čase hroziacej recesie sa treba obávať predovšetkým inflácie. Druhým je prostá neochota otvárať Zmluvu o fungovaní EÚ. (O zaujímavom historickou ponaučení, kedy britská centrálna Bank of England viackrát na nátlak ministrov financií v rozpore so zákonom, ale úspešne, pôsobila ako veriteľ poslednej inštancie píše Bradford DeLong.)

Podčiarknuté a sčítané, ak má eurzóna dožiť rána, musia predstavitelia a predstaviteľky EÚ vytasiť vlajku ECB. Žiadna iná inštitúcia (napr. EFSF) totiž nedokáže eliminovať tlaky finančných trhov, ktoré z rozdielu medzi nelikvidnými a nesolventnými krajinami eurozóny robia iba rétorické cvičenie.

Centrálna banka by si napríklad mohla sama požičiavať od súkromného sektora a z toho kryť časť dlhu problémových členských štátov. Tie by jej za výhodný úrok a v dlhodobom horizonte túto službu splatili. Všetky ostatné problémy ako morálny hazard, prípadná inflácia a podobne, sú — aby som citoval klasika — terciárnou záležitosťou.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.