Buďme vďační za Fica, pretože bez tak charizmatického lídra, akým je, by bola slovenská ľavica marginálnou podobne ako ľavica v okolitých krajinách. V tomto zmysle sa vyjadril Ľuboš Blaha na konferencii, ktorú hostil Inštitút ASA v Bratislave 15. septembra.

Z uvedeného vyhlásenia vyplývajú dva zásadné poznatky. Po prvé, Ľuboš Blaha verí, že v porovnaní s ostatnými krajinami V4 nadpriemerná popularita sociálnej demokracie u nás je výsledkom ani nie tak sociálnodemokratickej politiky, ale rétorických schopností bývalého predsedu vlády. Veľa to vypovedá o činnosti domácej parlamentnej ľavice. Po druhé, prítomnosť ľavicovej agendy a hodnôt vo vláde je bytostne závislá na jednom človeku.

Aj keď Ľuboš Blaha zrejme myslel domnelú nenahraditeľnosť Roberta Fica ako poklonu svojmu nadriadenému — ktorou ostatne nikdy nešetrí — mali by sme jeho vyjadrenie interpretovať skôr ako kritiku do vlastných radov. Ak Smer za takmer dvadsať rokov svojej existencie a s krátkou prestávkou dvanástimi rokmi na čele vlády nedokázal vyprodukovať jedinú osobnosť s charizmou, ktorá by dokázala ľavicu udržať v hre, ide o zásadné zlyhanie personálnej politiky strany.

Obhajovať rozklad už beztak nedokonalej podoby demokracie štedrým príspevkom na podporu mladých rodín, aký sa zaviedol v Poľsku, je však krátkozraké. Chmelár Blahovi správne vytkol, že ak jediným, na čom by malo ľavici záležať, je sociálnosť v zmysle sociálneho zabezpečenia, potom sa jej zmysel vytráca: sociálny program totiž núkajú nielen napr. kresťanskí demokrati či národniari, ale aj krajná pravica.

Blaha prilial olej do ohňa aj poukázaním na ľavicovú agendu imigrácie či sexuálnych práv britských labouristov ako takú, ktorá by na Slovensku nemala šancu na úspech. Ľavicu teda vníma ako regál s tovarom, z ktorého si do košíka možno navyberať, čo sa práve hodí.

Netreba sa, pravdaže, upínať k dogmatizmu a vnímaniu teórie ako Svätého písma. Ignorovať špecifiká tej-ktorej spoločnosti a momentálnej politickej situácie by bolo ako sadnúť si za volant so zaviazanými očami a dúfať, že sa podarí len po pamäti prejsť nástrahami kapitalizmu po ceste k jeho reformovaniu, či, ešte lepšie, prekonaniu.

Ľavica je však okrem stratégií a metód definovaná aj istým hodnotovým rámcom, od ktorého sa Blaha, zdá sa, vzďaľuje v mene národného a sociálneho. Na tom by nemuselo byť nič zlé, ak by tým nekrivil obraz ľavice, ktorá sa beztak ešte desaťročia bude zotavovať z deformácie minulým režimom.

Bizarný obraz diskusie o budúcnosti ľavice dotvoril predseda KSS Hrdlička. Voči výčitke z publika, prečo jeho strana koketuje s konšpiračnými teóriami a bagatelizuje zločiny minulého režimu, sa ohradil so zdôvodnením, že KSS vníma minulý režim veľmi kriticky a že nemôže niesť zodpovednosť za názory jednotlivých členov.

Otázka z publika sa dotýkala kontroverzných príspevkov uverejnených na stránke KSS na Facebooku, kde strana zdieľala príspevky stránok ako „Chemtrails Slovensko“ alebo rozhovor s podpredsedom KSS Suleimanom s názvom „Intervenciu v r. 1968 vyprovokovala naivná politika Dubčeka“.

Hrdličkova argumentácia je tak nápadne podobná tej, akou sa pred súdom obhajoval poslanec ĽSNS Mizík vo vzťahu k antisemitským statusom na svojom internetovom profile. Ak príspevky na Facebooku, ku ktorým majú prístup tisíce ľudí, nereprezentujú oficiálnu stranícku líniu KSS, čo potom?

V dozvukoch konferencie vyšlo najavo, že slovenskí komunisti Chmelára (ktorý ich označil za „zakonzervovaných v čase“) za prezidenta nepodporia. Akokoľvek marginálnou stranou už dlhé roky sú, zdá sa, že pri takomto prístupe sa ani navzdory novému logu preferencie KSS zásadne nepohnú.

Že v ohlase na diskusiu s Chmelárom mu ako výčitku formulujú „propagáciu práv sexuálnych menšín“ a „útoky a povýšenecký postoj voči veriacim a kresťanstvu“, že jediným prezidentským kanidátom, ktorého „snáď“ KSS podporí, je Harabin, dotvára už len trpkosmiešny obraz domácich komunistov.

Ak Chmelár vyjadruje pochybnosť o tom, či je v súčasnosti autentická ľavica voliteľná, javí sa táto otázka bezpredmetnou. O autentickej sociálnej demokracii, poťažmo odvážnejšej serióznej ľavicovej alternatíve voči vzrastajúcemu centrizmu a krajnej pravici, v strednej Európe totižto nieto ani chýru, ani slychu.

Priemyselné Slovensko závislé na automobilovom odvetví a ekonomická konjunktúra vytvára prirodzený potenciál pre politiku zasadzujúcu sa o záujmy zamestnancov a o väčšie prerozdeľovanie bohatstva. Podľa prognóz je však ďalšia kríza za rohom. Ľavica, ktorá sa nespamätá a nechopí príležitosť za pačesy včas, si na ďalšiu možnosť bude musieť počkať ďalšie desaťročia.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.