Na všetkých protestoch s názvom Za slušné Slovensko som sa zúčastnil a nikdy som nevolil a ani nebudem voliť SMER-SD či SNS. Samotné zhromažďovanie, politickú angažovanosť a masové protesty považujem za najdôležitejšie prvky demokracie. A som hrdý, že som mohol byť súčasťou masy, ktorá sa postavila proti arogancii súčasnej vlády a odsúdila brutálnu vraždu dvoch mladých ľudí. Zároveň som však nešťastný z toho, že som tieto slová musel napísať. Nie preto, že by neboli pravdivé, ale zo vsugerovaného pocitu, že by som sa mal za svoj nasledujúci komentár hanbiť a ospravedlňovať. Že ak napíšem niečo kritické, prestanem byť členom slušnej časti tohto národa. Aj kvôli tomu vznikal tento článok dlhší čas, jeho zverejneniu predchádzalo permanentné redukovanie a pridávanie, neistota a strach.

Počas prvej spomienky — zapálenia sviečky za Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, som pocítil niečo, čo sa už počas protestov nikdy nezopakovalo. Osamelo stojac pri horiacich sviečkach na námestí SNP som zrazu začul zvoniť zvon. Okamih spirituálnej transcendencie, memento. Na následnom tichom pochode sa mlčiaci dav premenil na ticho pred búrkou a celým mestom prechádzala vibrujúca energia. Bolo to hrmenie ticha. A ešte do tretice hral pre mňa zvuk vo vzťahu k protestom dôležitú rolu. To už som opäť stál na námestí SNP a počúval rečníkov. V diaľke opäť spieval zvon a opäť mohol celej scéne dodať osudový nádych. Ale nedodal, nikto si ho nevšimol. Okamih neporozumenia, emócia sa stratila a naše cesty sa rozišli.

Slušnosťou ku svetlým zajtrajškom

S čím mám teda problém? So slovíčkom slušnosť. Slušnosť sa dnes stala zaklínadlom, mantrou, nálepkou a prostriedkom vymedzenia sa voči nejakej skupine obyvateľstva. „Nebuďme ako oni,“ píše Štefan Hríb vo svojom článku. Na jednej strane by sme sa mohli reklamnému mágovi, čo prišiel s názvom „Za slušné Slovensko“, poďakovať. Veď rečami o slušných Slovákoch nás tu dlhé roky oblažovali len naši holohlaví spoluobčania, neoľudáci a kresťanskí fundamentalisti. Ukradnúť im agendu, to bolo veľmi šikovné. A možno aj trochu desivé. Pokiaľ si totiž nejaká skupina obyvateľstva uzurpuje výhradné právo na morálne hodnotenia, na definovanie toho, čo je slušné, normálne, morálne a čo nie, ak sa stavia do pozície sudcu a vymedzuje sa voči „tým druhým“, tak sa dostávame na veľmi tenký ľad. Dnes je celý mediálny priestor zahltený touto vágnou a zjednodušujúcou dichotómiou. Zúfam si. V prípade, že niekto nezapadá do našej kategórie slušnosti, okamžite sa stáva neslušným. V tom prípade ide slušnosť bokom.