Medzinárodný filmový festival v Karlových varoch sa pre mňa tohto roku niesol v znamení filmov so sociálnou tématikou. Toľko ľavicových snímkov pokope som už dávno nevidel.

Emocionálne najsilnejším zážitkom bolo jednoznačne rumunské filmové dielo Breaking news venujúce sa otázke zanedbávania detí rodičmi na pozadí kritiky novinárskej práce. Z lekcie novinárskej manipulácie s dospievajúcou respondentkou postupne vyviera na povrch komplexný vzťah dcéry k práve zosnulému otcovi.

Podobne náročné na city bolo poľské zobrazenie osudov poľskej ornitologičky a dcéry jej rwandského kolegu, ktorého takmer celá rodina bola zavraždená počas masového vraždenia. Odhliadnuc od zobrazenia Afriky opäť prostredníctvom genocídy, vo filme Vtáci spievajú v Kigali dobre vidno problematiku vzťahu medzi zachraňujúcou a zachraňovanou. Nikto by nemal byť odkázaný na pomoc a byť dlhodobo v pozícii ďakujúcej osoby.

Divácky asi najvďačnejším filmom, ktorý by som odporučil širšiemu publiku, bol snímok Ich najlepšia hodina a pol. Jeho recenziu na Poli uverejníme čoskoro a bude sa týkať otázky feminizmu a ideologickej propagandy. Tu by som však zdôraznil ako skvele sa film dokáže vysmievať sám zo seba, balancovať na hrane sebairónie a popritom bez problémov v divákoch vyvolávať emócie spojené s turbulenciami vo vzťahu hlavnej hrdinky a hrdinu.

V Karlových varoch premietali dva filmy Kena Loacha. Sladkých šestnásť z roku 2002 ukazuje ako sa z dospievajúceho teenagera stáva v sociálne problematickom prostredí člen mafie a aké to má pre neho napokon fatálne dôsledky. V roku 1995 sa však Ken Loach vo filme Zem a sloboda vrátil do obdobia španielskej občianskej vojny, aby ukázal ako revolúcia dokáže poraziť sama seba. Konflikt medzi stalinistami a anarchistami je rovnaký aj dnes s tým rozdielom, že dnes sa už odohráva iba na facebooku. Krásne natočený snímok pripomína Orwellove a Hemingwayove romány, no svojou politizáciou vstupuje aj do sporov súčasného ľavicového hnutia.

Ľavicovo sa vyhraňuje aj kanadský film Kto robí revolúcia polovičato, si iba kope hrob, ktorého recenziu čoskoro uverejníme na Poli. V kontexte hamburských protestov sa ukazuje byť omnoho aktuálnejší, než sa na prvý pohľad zdalo.

Priamočiaro zobrazuje mocenskú nerovnosť film Juze vychádzajúci z tradičného klišé o najlepšom študentovi nachádzajúcom sa v zlej sociálnej situácii. V tomto filme nájdete kritiku nerovnosti medzi triedami, mužmi a ženami ale aj obrátene, ženami a mužmi, keď sú ženy v triedne vyššej pozícii, medzi miestnymi a migrantmi a medzi štátnou mocou a chudobnými, nehovoriac o nešťastí v láske spôsobenom triednym rozdielom a západnom neokolonializme, v ktorom opäť ženy vykorisťujú mužov. Zo všetkých týchto problémov vyniká potrestanie tých, ktorí by chceli stav vecí meniť voľbami, čím film pripomína jeden z hlavných motívov v Krehkej rovnováhe od Rohirtona Mistryho. Proti mocným sa jednoducho bojuje ťažko a ani demokracia nie vždy funguje.

Filmy Makala a Arábia zobrazujú životný boj jednotlivcov. Makala, o ktorom už na Poli vyšla recenzia, v Kongu a Arábia v Brazílii. V Arábii vidíme ako mladý muž Cristian mení povolania, cestuje za prácou túžiac po lepšom živote. V porovnaní s Kabwitom Kasongom žije Cristiano v modernom prostredí. Netlačí bicykel, ale poväčšine cestuje po vyasfaltovaných cestách. Jeho prácu organizujú často stroje, avšak takisto ide o úmornú činnosť, ktorá napokon zlomí jeho ducha aj telo. Obom filmom sa podarilo vyvarovať sa klišé a ukázať nahotu ťažkého života manuálne pracujúcich ľudí. V Arábii je navyše zdôraznený odborársky boj a potreba zjednotiť sa proti zamestnávateľom.

Z kín v Karlových varoch by sa zdalo, že svet je smutné miesto. V každom z filmov sa však dala nájsť ľudská nádej, snaha žiť a bojovať s osudom.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.