Manuel Valls v nedeľu večer blahoželal víťazovi primárok vládnej ľavice, ktorým sa v druhom kole stal jeho súper, 49-ročný Benoît Hamon. Kým jeho postup do druhého kola bol menším prekvapením, v druhom kole zvíťazil jednoznačne. Získal 58,86 % hlasov, kým Valls obdržal iba 41,14 %.

Nebolo to prvýkrát, čo vnútrostranícky nástroj demokracie, akým sú primárky, prepísal prirodzené smerovanie udalostí. Ukazuje sa tak, že hlas straníckej základne sa zvykne líšiť od názorov najvyšších úrovní straníckych štruktúr. Rádoví členovia majú zrejme o modernej ľavicovej politike iné predstavy než sociálni liberáli v špičkách strany. Proti Goliášovi vyhral Dávid. Podobne, ako tomu bolo v primárkach pravice, keď François Fillon porazil favoritov Sarkozyho a Juppého.

Očakávalo by sa, že bývalý premiér má spomedzi všetkých kandidátov veľkú šancu stať sa spoločným prezidentským kandidátom. (Valls ako predseda vlády podal demisiu iba kvôli tomu, aby sa mohol plne venovať kampani.) Má však svoju pozíciu sťaženú tým, že ho voliči môžu hodnotiť na základe jeho činov vo vedúcej exekutívnej funkcii, zvlášť, keď sú tieto spomienky stále v čerstvej pamäti. A to sa asi aj stalo. Manuel Valls to ako obhajca Hollandovho mandátu, opatrení a reforiem socialistickej vlády počas ťažkého obdobia spamätávania sa z hospodárskej krízy i teroristických útokov, mal mimoriadne komplikované.