Sté výročie Foucaultovho narodenia prináša príležitosť bilancovať, pozrieť sa na korpus jeho prác, pripomenúť si jeho spoločenské a priamo politické aktivity, zhodnotiť, čím tento filozof poznamenal kultúrnu scénu a akú stopu tam zanechal.

Možno by takáto bilancia priniesla zistenie, že bol posledným výrazným intelektuálom toho typu, ktorý Francúzi vyznačujú názvom „maître à penser“, t. j. majster myslenia. Je nesporné, že tento titul, ktorý neudeľuje nijaká akademická inštitúcia, nijaké vedecké grémium, nijaká komisia expertov, si Foucault zaslúžil a v plnej miere spĺňal nároky na jeho (pravdaže, neoficiálne) pririeknutie: písal filozofické práce, ktoré boli komentované, citované a prekladané, vstupoval do diskusií na témy širšieho kultúrneho a spoločenského významu, jeho postoje a názory oslovovali nielen akademikov, ale aj umelcov, žurnalistov a komentátorov spoločenského diania, angažoval sa v politických hnutiach, vystupoval na protestných zhromaždeniach, v bojoch proti reprezentantom represívnej moci neváhal prijímať úlohu aktivistu.

Keď v sedemdesiatych rokoch ako teoretik, historik a filozof moci študoval zrod a fungovanie modernej penálnej sústavy, mohol nadviazať na skúsenosti, čo predtým získal ako jeden zo zakladateľov Informačnej skupiny o väzniciach, ktorá si kládla za cieľ zverejňovať fakty o pomeroch vo francúzskych väzenských zariadeniach a angažovať sa v konkrétnych justičných prípadoch.

Ze strukturalisty filosofem dějin

Pravda, z toho všetkého k nám v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch prenikali len svedectvá Foucaultových teoretických skúmaní. Dodajme, že to boli svedectvá fragmentárne a navyše prichádzali so značným oneskorením. Roku 1971 vyšiel pod názvom Psychologie a duševní nemoc český preklad Foucaultovej prvotiny, pôvodne vydanej ešte roku 1954.

Záverečná vydavateľská poznámka čitateľov upozorňuje, kam v tej dobe už Foucaulta odborníci i kultúrna verejnosť na základe jednej jeho neskoršej práce zaraďovali: „Bývá řazen pod etiketu francouzského strukturalismu, k etnologovi C. Lévi-Straussovi, literárnímu kritiku R. Barthesovi a psychoanalytiku J. Lacanovi. Největší pozornost vzbudil svou předposlední knihou Les mots et les choses, une archéologie des sciences humaines (Slova a věci, archeologie humanitních věd), 1966.“

Podľa toho sa z autora knižočky o vzťahu psychológie k duševnej nemoci medzičasom najmä vďaka vydaniu jednej štyristo stránkovej knihy o humanitných vedách stal jeden zo štvorice najvýraznejších predstaviteľov francúzskeho štrukturalizmu, teda toho teoretického prúdu, ktorý na francúzskej kultúrnej scéne vytlačil existencionalistov a strhol na seba záujem verejnosti.

Sartre ešte stále písal a publikoval články a knihy, angažoval sa v politických zápasoch a vystupoval na protestných zhromaždeniach, no verejná mienka už titul majstra myslenia začala prisudzovať Foucaultovi. S tým bližším určením, že je to ten mysliteľ, ktorý medzi štrukturalistami vystupuje ako filozof. Foucault naozaj nadlho pre mnohých reprezentoval štrukturalistickú filozofiu.

Nielen vo Francúzsku. Keď som sa na začiatku osemdesiatych rokov vďaka súhre šťastných náhod dostal na študijný pobyt do Francúzka, môj pôvodný program ma najskôr priviedol na parížsku Sorbonnu, aby som tam začal študovať francúzske interpretácie Kanta, no zakrátko som začal navštevovať prednášky a semináre aj na ďalších inštitúciách. Jednou z nich bola Collège de France, kde Foucault, ktorého som vtedy (s istými výhradami) aj ja pokladal za štrukturalistu, v tom čase prednášal kurz venovaný dejinám sexuality.

Stal som sa pravidelným poslucháčom jeho prednášok, ktoré v tom čase navštevovalo veľa ľudí. Okrem toho som chodil aj do semináru, ktorý tam viedol. Jeho prejav vo mne prebúdzal pocit, že som svedkom myslenia v stave zrodu. To ma úžasne priťahovalo a zároveň vo mne vyvolávalo potrebu domýšľať povedané slová a prípadne s nimi aj polemizovať.

Zadovážil som si jeho knihy a začal som uvažovať o možnostiach preložiť niektorú z nich. Po návrate som preložil Slová a veci, ktoré vyšli ešte roku 1987. Vtedy mi už bolo celkom jasné, že to nie je dielo štrukturalisticky orientovaného teoretika. Na otázku pozitívneho určenia jeho metódy som dokázal odpovedať iba poukázaním na jej predmet, na dejiny. Foucault sa v mojich očiach zo štrukturalistu premenil na filozofa dejín.

Dohlížet a trestat

Uvedomoval som si však, že predmetom jeho záujmu sú dosť zvláštne dejiny. On sám ich niekedy nazýval výrazom „dejiny prítomnosti“. Aby sme si priblížili zmysel tohto termínu, pripomeňme najskôr, že Foucault bol otvoreným kritikom pomerov, ktoré sa vytvorili a reprodukujú v moderných buržoáznych spoločnostiach. Neúprosne odhaľoval dejinný pôvod našich predstáv o „prirodzených“ základoch ľudskej racionality a morálky.

Na rozdiel od viacerých ľavicovo orientovaných kritikov buržoáznej kultúry a spoločnosti však oslobodenie nespájal s prísľubom sociálnej revolúcie. Jeho analýzy mocenských pomerov nás neobracajú k očakávaniu budúceho rozuzlenia záhady dejín, ale proti tým bezprostredným orgánom disciplinovania, ktoré nás ako jednotlivcov normalizujú. V jeho perspektíve sa dejinná minulosť spája s prítomnosťou na pôde teórie, ktorá v spoločenských procesoch odhaľuje pôsobenie mocenských technológií.

Nie náhodou sa potom ukazuje, že z pomerne rozsiahleho poľa tematických okruhov, aké Foucault skúmal, sa k našim súčasným problémom najvýraznejšie obracajú tie jeho práce, v ktorých rozvíjal problematiku moci a mocenských technológií v moderných spoločnostiach.

Knihou Dozerať a trestať (1975) sa historik Foucault predstavil ako filozof moci, ktorá na ľudí pôsobí prepracovanými technikami dohľadu, aby riadila ich myslenie a konanie. Tieto Foucaultove podnety sa po expanzii digitálnych technológii dočkali aktualizácií a v teoretických reflexiách výrazne prispeli k zrodu disciplíny, nazvanej štúdie dohľadu. Azda niet pochýb, že predmetom týchto štúdií sú dejiny našej prítomnosti.