↗

Krátko po jeho smrti francúzsky denník Le Figaro vo svojej kultúrnej prílohe Latoura charakterizoval ako jedného z tých mysliteľov, na ktorých sa v amerických kampusoch radi odvolávajú pri obhajobe vlastných názorov. Pre amerických bádateľov v „štúdiách vedy“ bol vraj Latour akousi rockovou hviezdou. Foto Joel Saget, AFP

Keď Bruno Latour (nar. 22. 6. 1947) 6. októbra tohto roku zomrel, na správu o jeho smrti okamžite reagoval francúzky prezident Emmanuel Macron vyjadrením úcty k mysliteľovi, ktorý si podľa jeho slov svojimi štúdiami v oblastiach ekológie, modernity a teológie získal svetové uznanie ešte skôr, než sa uznania dočkal vo Fracúzsku. Pokiaľ ide o rozsah ohlasu, aký Latourovo myslenie vyvolávalo, možno s Macronovou charakteristikou iba súhlasiť. Jeho práce a verejné vystúpenia skutočne vyvolávali celosvetový ohlas.

Nepriamo, no dosť presvedčivo o tom napokon svedčí aj skutočnosť, že správa o Latourovej smrti obletela celý svet. Presnejšie povedané, správa o jeho smrti obletela tou vrstvou nášho sveta, ktorú pokrývajú siete médií. Je to pochopiteľné, veď jeho postava tam už dlhší čas vyvolávala pozornosť.

Krátko po jeho smrti francúzsky denník Le Figaro vo svojej kultúrnej prílohe Latoura charakterizoval ako jedného z tých mysliteľov, na ktorých sa v amerických kampusoch radi odvolávajú pri obhajobe vlastných názorov. Pre amerických bádateľov v „štúdiách vedy“ bol vraj Latour akousi rockovou hviezdou. Vzápätí sa tu uvádzajú dve výrazné svedectvá jeho popularity: udelenie Holbergovej ceny roku 2013 a označenie „najslávnejší a najmenej pochopený francúzsky filozof“, aké roku 2018 dostal na stránkach New York Times.

Prirovnanie k rockovým hviezdam je asi trochu prehnané, Bruno Latour však naozaj v súčasnosti patril k tým najvýraznejším predstaviteľom humanitných a sociálnych štúdií. Presvedčivé doklady celosvetového ohlasu Latourových teoretických prác prinášajú publikácie jeho štúdií a rozhovorov, preklady jeho kníh, obrovský citačný index, vystúpenia na konferenciách a napokon aj spomenutá Holbergova cena, ktorá sa pre oblasť umenia, humanitných a sociálnych vied, práva a teológie pokladá za akýsi pendant Nobelovej ceny. Nebudeme polemizovať ani s charakteristikou, podľa ktorej bol „najmenej pochopeným francúzskym filozofom“.

Nepochopenie, ktoré recepciu Latourovho diela a verejného pôsobenia sprevádzalo, má viaceré príčiny. Niektoré z nich pramenia v jeho rozhodnutí umiestniť svoje skúmania do sietí a prijať tam hybridné postavenie. V práci Nikdy sme neboli moderní (fr. orig. vyšiel roku 1991; slov. preklad Bratislava: Kalligram, 2003), Latour opisuje situáciu, v ktorej sa spolu s priateľmi ocitol pri štúdiách vedy. Pre nedostatok lepšieho pomenovania sa nazyvali ako sociológovia, historici, ekonómi, politológovia, filozofi alebo antropológovia, pričom k týmto ctihodným označeniam dodávali genitív „vied a techniky“.