Keď Bruno Latour (nar. 22. 6. 1947) 6. októbra tohto roku zomrel, na správu o jeho smrti okamžite reagoval francúzky prezident Emmanuel Macron vyjadrením úcty k mysliteľovi, ktorý si podľa jeho slov svojimi štúdiami v oblastiach ekológie, modernity a teológie získal svetové uznanie ešte skôr, než sa uznania dočkal vo Fracúzsku. Pokiaľ ide o rozsah ohlasu, aký Latourovo myslenie vyvolávalo, možno s Macronovou charakteristikou iba súhlasiť. Jeho práce a verejné vystúpenia skutočne vyvolávali celosvetový ohlas.

Nepriamo, no dosť presvedčivo o tom napokon svedčí aj skutočnosť, že správa o Latourovej smrti obletela celý svet. Presnejšie povedané, správa o jeho smrti obletela tou vrstvou nášho sveta, ktorú pokrývajú siete médií. Je to pochopiteľné, veď jeho postava tam už dlhší čas vyvolávala pozornosť.

Krátko po jeho smrti francúzsky denník Le Figaro vo svojej kultúrnej prílohe Latoura charakterizoval ako jedného z tých mysliteľov, na ktorých sa v amerických kampusoch radi odvolávajú pri obhajobe vlastných názorov. Pre amerických bádateľov v „štúdiách vedy“ bol vraj Latour akousi rockovou hviezdou. Vzápätí sa tu uvádzajú dve výrazné svedectvá jeho popularity: udelenie Holbergovej ceny roku 2013 a označenie „najslávnejší a najmenej pochopený francúzsky filozof“, aké roku 2018 dostal na stránkach New York Times.

Prirovnanie k rockovým hviezdam je asi trochu prehnané, Bruno Latour však naozaj v súčasnosti patril k tým najvýraznejším predstaviteľom humanitných a sociálnych štúdií. Presvedčivé doklady celosvetového ohlasu Latourových teoretických prác prinášajú publikácie jeho štúdií a rozhovorov, preklady jeho kníh, obrovský citačný index, vystúpenia na konferenciách a napokon aj spomenutá Holbergova cena, ktorá sa pre oblasť umenia, humanitných a sociálnych vied, práva a teológie pokladá za akýsi pendant Nobelovej ceny. Nebudeme polemizovať ani s charakteristikou, podľa ktorej bol „najmenej pochopeným francúzskym filozofom“.

Nepochopenie, ktoré recepciu Latourovho diela a verejného pôsobenia sprevádzalo, má viaceré príčiny. Niektoré z nich pramenia v jeho rozhodnutí umiestniť svoje skúmania do sietí a prijať tam hybridné postavenie. V práci Nikdy sme neboli moderní (fr. orig. vyšiel roku 1991; slov. preklad Bratislava: Kalligram, 2003), Latour opisuje situáciu, v ktorej sa spolu s priateľmi ocitol pri štúdiách vedy. Pre nedostatok lepšieho pomenovania sa nazyvali ako sociológovia, historici, ekonómi, politológovia, filozofi alebo antropológovia, pričom k týmto ctihodným označeniam dodávali genitív „vied a techniky“.

Nech už sa nazývali tak alebo onak, zakaždým vo svojich skúmaniach prekračovali priehrady oddeľujúce exaktné vedy od uplatňovania moci, alebo prírodu od kultúry. Latour uzatvára, čim sa pri týchto skúmaniach spolu so svojimi priateľmi stal: „Hybridmi sme my sami, pretože sa umiestňujeme naprieč vedeckými disciplínami. Nechtiac sa z nás stali poloviční inžinieri, poloviční filozofi, nezúčastnení vzdelanci, odhodlaní pokračovať v opisovaní zmiešanín, nech ich to privedie kamkoľvek.“

O tom, kam všade ho toto prekračovanie hraníc privádzalo, sa presviedčame napríklad pri odkaze na Charla Péguya, autora údajne „najkrajšej meditácie o miešaní histórií“. Nielen v tejto knihe, ale v celom Latourovom diele sa diskrétnym spôsobom prejavuje inšpirácia vychádzajúca z Péguyho myslenia, v ktorom sa katolicizmus mieša so socializmom, viera s politikou, a minulosť s prítomnosťou.

Na ilustráciu rozsahu tejto hybridizácie uveďme ešte jeden príklad z úplne inej oblasti: roku 2002 sa Latour významne podieľal na príprave veľkej výstavy, ktorú pod názvom Iconoclash. Mimo vojny obrazov vo vede, náboženstve a umení usporiadalo Centrum pre umenie a média v Karlsruhe.

Sféru, kde sa Latour pri všetkých týchto mnohorakých prechodoch medzi disciplínami a diskurzami pohyboval, otváral pojem siete. Po prihlásení sa k hybridnému teoretickému základu pokračuje takýmto vytýčením programu: „Našou loďou je pojem prekladu alebo siete. Sieť, ktorá je ohybnejšia ako pojem systému, historickejšia ako pojem štruktúry, empirickejšia ako pojem komplexnosti, je Ariadninou niťou týchto zmiešaných histórií.“

V sociologických skúmaniach tento postup Latoura priviedol k vypracovaniu teórie sietí aktérov. Táto teória spočíva na kolektívnom chápanie aktérstva ako zväzku vznikajúceho z prepojenia subjektívnych a objektívnych činiteľov.

Verný svojej hybridnej povahe, prechádzal Latour pri domýšľaní východísk svojej teoretickej koncepcie medzi jednotlivými disciplínami a dospieval k záverom, v ktorých sa sociológia a teória vedy zbližovali raz s historickou epistemológiou, raz s antropológiou prítomnosti a raz zase s filozofiou našej kultúry. Pre tých, čo hľadali spoločný základ všetkých týchto teoretických postupov a ich výsledkov, sa ponúkalo určenie sociálneho konštruktivizmu.

Bolo lákavé pokladať Latoura za sociálneho konštruktivistu, t. j. za teoretika, ktorý sa nazdáva, že predmet jeho skúmaní neexistuje objektívne, nezávisle od poznávacích aktivít, ale je vo svojich základných charakteristikách vytvorený, skonštruovaný v priebehu sociálnych procesov. Zdalo sa, že toto zaradenie Latourovmu mysleniu nič nevnucuje, že je to orientácia, ktorú si sám zvolil a ku ktorej sa viackrát priamo alebo nepriamo prihlásil. Išiel by však až k tej radikálnej verzii sociálneho konštruktivizmu, ktorá sa pri prijímaní antirealizmu nezastavuje ani pred odmietnutím samej reality sveta?

Mnohé nasvedčuje, že radikálny antirealizmus tohto druhu bol Latourovi cudzí. Jedna Latourova esej (český preklad „Věříte v realitu? Novinky ze zákopů vědeckých válek. In: Stopovat a skládat světy s Brunem Latourem. Praha: tranzit.cz, 2016) má v názve otázku, ktorú mu v priebehu medzinárodnej konferencie antropológov konanej v Brazílii vsunul do vrecka jeden psychológ. Pri následnom stretnutí mu vraj Latour s pobavením odpovedal: „Ale samozrejme! Čo je to za otázku! Je vari realita niečo, v čo musíme veriť?“

Hoci sa po tejto odpovedí môže zdať, že odpoveď na otázku reality sa mu javila samozrejmou, priam banálnou, celá záležitosť sa tým pre Latoura neskončila. Pokračovaním tohto textu je skúmanie intelektuálnych dejín, v priebehu ktorých sa táto otázka vynorila ako svedectvo strachu z reality. Latour upozorňuje, že bez tejto dejinnej odbočky by sme nikdy nedokázali pochopiť nedorozumenie, ktoré reakcie na jeho názory sprevádzalo a ani posúdiť „mimoriadnu formu radikálneho realizmu, ktorú štúdiá vedy odhalili“.

Nebudeme na tomto mieste sledovať filozoficky a dejinnofilozoficky rozšírenú odpoveď, ktorou Latour v tejto eseji reaguje na otázku reality. Namiesto toho uvedieme len toľko, že v ďalších desaťročiach sa nedorozumenie, ktoré je v tomto texte predstavené ako reakcia na štúdiá vedy, prenieslo do základných filozofických určení pripisovaných Latourovmu mysleniu.

Je príznačné, že v spomínanom článku je na stránkach The New York Times Magazine Bruno Latour hneď na začiatku predstavený ako filozof éry postpravdy. Nadá sa poprieť, že jeho argumentácia v prospech sociálneho konštruktivizmu sa po istom — dodajme, dosť hrubom — zjednodušení dá použiť na obhajobu názorov a stanovísk, ktoré sa pokúšajú objektivitu a možnosť jej pravdivého poznania vyradiť v prospech rétoriky univerzálnej konštruovateľnosti sveta.

Týmto určením však zachytávame len polovicu jeho myslenia. Napokon, v onom nadpise je Latour uvedený nielen ako filozof éry postpravdy, ale vzápätí ako ten, kto vystupuje na obranu vedy.

Jeden z veľkých paradoxov Latourovho diela spočíva v tom, že práve po tom, čo sa v očiach verejnosti vyprofiloval ako filozof éry postpravdy, sa v teoretických skúmaniach i vo verených vystúpeniach naplno obrátil k ekologickej problematike, aby naliehavo upozorňoval na potrebu obrátiť pozornosť k tej realite, ktorou je stav nášho životného prostredia. Áno, vďaka prácam z posledného obdobia svojho života (zvlášť vďaka knihe Kde pristáť? Ako sa orientovať v politike? vydanej roku 2017) sa Latour vyprofiloval ako majster myslenia francúzskej ekologickej ľavice.

V úsilí, čo do svojich posledných chvíľ venoval ekologickému hnutiu, môžeme vidieť jeden z početných paradoxov, s ktorými sa oddávna stretával a musel im čeliť vysvetľovaním svojich teoretických pozícií. Na prítomnosť týchto paradoxov narazí každý, kto sa chce zoznámiť s Latourovým myšlienkovým odkazom.

Ak však čo len trochu prenikneme pod povrch, neunikne nám pozoruhodná kontinuita: tak na začiatku, ako na konci ním preniká presvedčenie o neoddeliteľnej jednote spoločnosti a prírody, ľudského a mimo ľudského sveta, vedy a techniky a napokon aj vedy a politiky. Chápeme, že Latour svojou ekologickou angažovanosťou v teórii i praxi naplnil misiu, na ktorú sa podujal už prvými štúdiami vedy a technológie.