Stredajšie vystúpenia Angely Merkelovej a Françoisa Hollanda v Európskom parlamente boli naozaj symbolické. Symbolizovali hĺbku problémov, ktorým Európa čelí, a neexistenciu vízie, ako ich riešiť. Je mnoho dobrých dôvodov žiadať, aby Európa bola jednotná. Otázkou je, aká má byť a pre koho.

Prejavy v Štrasburgu mali vzbudiť predstavu funkčného nemecko-francúzskeho motora. V poslednom čase slúži táto idea viac na zakrytie francúzskeho úpadku a nemeckej hegemónie. Merkelová a Hollande totiž vystupovali predovšetkým ako predstavitelia „veľkej koalície“, ktorá drží v rukách politické kormidlo Európy.

Obe vystúpenia (vzhľadom na podobnosť by sme ich mohli považovať za jedno) vyzerali ako takmer kompletná diagnóza najväčších súčasných problémov Európskej únie. Nedostatočnosť jej inštitucionálnej štruktúry a rastúce odstredivé sily. Neexistencia dôveryhodnej vízie pre krajiny v susedstve EÚ a nástrojov na jej presadenie, čo sa tragicky ukázalo pri Ukrajine. Nepripravenosť na utečeneckú krízu, ktorú sme pomáhali spustiť a v prvých mesiacoch odmietali vidieť. Rastúca neistota vytvárajúca v spoločnosti atmosféru strachu.

Prezident Hollande mal pravdu, že dvadsať miliónov mŕtvych nemá na svedomí Európa. Idú na vrub nacionalizmu, boli dôsledkom politického rozdelenia kontinentu. Problémom je, že strašenie vojnou na udržanie jednoty únie nestačí. Ani nie tak pre často opakovaný argument, že je druhá svetová vojna vzdialená a Európania zabudli na jej hrôzy. Jednota, ktorú ponúkajú, je však plná protirečení, príliš mnohým ponúka príliš málo.

Tým základným je volanie po jednote a solidarite a súčasne presadzovanie politiky oslabujúcej kohéziu. Vnútri európskych spoločností aj medzi nimi. Berlín a Paríž chcú dnes budovať silné integračné jadro. Predpokladajme nateraz, že francúzske prezidentské voľby na tom nič nezmenia. O detailoch tohto jadra zatiaľ veľa nevieme, môžeme však hádať z doterajšieho vývoja. A z toho, čo v prejavoch Merkelovej a Hollanda povážlivo chýbalo.

Nebude pravdepodobne obsahovať systém rozpočtových transferov, aké vo federálnych štátoch zabezpečujú rovnováhu medzi silnejšími a hospodársky menej výkonnými regiónmi. Ak sa jeho súčasťou stanú menej rozvinuté krajiny, budú odsúdené na pozíciu trvalej hospodárskej periférie.

Sociálna politika sa bude ďalej prenechávať štátom — s klesajúcimi právomocami a kapacitami. Spoločné opatrenia sa budú obmedzovať len na nástroje podporujúce mobilitu pracovnej sily — cezhraničnú i medzi sektormi. Nedostatok sociálnej spravodlivosti, ktorý dnes podkopáva legitimitu integračného procesu, je zakódovaný v DNA „silnejšej a jednotnejšej Európy“, o ktorej sníva politický mainstream.

Ak nemá byť volanie po európskej jednote rétorickým cvičením, musí čosi ponúkať aj zvyškom európskej strednej triedy, ktorej rady, sociálno-ekonomické postavenie i práva sú okresávané. Musí reflektovať potreby zväčšujúcej sa skupiny prekariátu — ľudí bez stálych pracovných kontraktov či nezamestnaných, odkázaných na okliešťované sociálne služby. Marketing a spomienky stačiť nebudú.