Nedávno ukončené dejstvo gréckej drámy, ktorého ústrednou témou bola otázka odchodu Grécka z eurozóny, zlúčilo na jednej strane názorovej barikády veľmi pestrú skupinu protagonistov. Takzvaný Grexit podporovali mnohí ľavičiari, ktorí v ňom videli možnosť vymaniť Grécko z dusiaceho zovretia rozpočtových úspor, ako aj mnohí pravičiari, ktorí naopak dúfali, že následný prepad gréckej ekonomiky bude výstrahou Európskym voličom pred marxistickým populizmom. Za jeden povraz ťahali nacionalisti, ktorí škodoradostne sledovali krízu európskej integrácie, a eurofederalisti, ktorí dúfali, že odchodom najprotivnejšieho člena sa posilní únia pravidiel a zodpovednosti.

Záujmy Grécka a jeho občanov sú v týchto bitkách ideológií a názorov často odstavené niekde do zákulisia, alebo sú na scéne rituálne obetované na oltári vyšších princípov. Počas letnej prestávky, v očakávaní ďalšieho dejstva, ktoré ešte stále môže vyústiť do gréckeho odchodu, je preto na mieste uprieť pozornosť na začarovanú nymfu a vysvetliť si, prečo ju Grexit z jej prekliatia nevylieči.

Začnime známym príbehom. Vstup Grécka do eurozóny v roku 2001 bol veľkou chybou. Zavedením spoločnej meny sa Gréci vzdali možnosti udržiavať svoju konkurencieschopnosť pomocou devalvácie, ale neprijali zároveň žiadne reformné opatrenia, ktoré by obmedzovali rast cien gréckych tovarov a služieb v porovnaní so svojimi obchodnými partnermi. Odstránenie rizika znehodnotenia meny zároveň viedlo k prílivu zahraničného kapitálu z jadra eurozóny vo forme úverov gréckym bankám a pôžičkám gréckej vláde.