Keby som mohol ísť cez údolie tieňov smrti, nebudem sa báť zlého, lebo Ty si so mnou. Žalm dvadsaťtri, kapitola štvrtá. Citát, vytrhnutý z tela svätej knihy, poznajú kameňosochári naspamäť, pretože ho čoraz častejšie vytesávajú do náhrobných kameňov. Smrť, oprostená od mystiky a tajomstva, je obyčajná. Tichá, pokorná. Ľudská. Tak kto stojí v skutočnosti nad nami v momente, keď naša veta dospeje k poslednej bodke?

V rámci zberu materiálu na pripravovanú česko-slovenskú čiernu komédiu s názvom Príjemnú sústrasť sme sa s filmovým štábom vypravili do poľského mestečka Kielce. Práve na tomto mieste uprostred Svätokrížskeho vojvodstva, opradeného starými mýtmi o kulte smrti, sa od 12. do 14. júna konal šiety ročník veľtrhu pohrebných a cintorínskych služieb NecroExpo.

Ide o najväčšie podujatie svojho druhu v strednej Európe, ktoré privítalo stovku vystavujúcich z Poľska, Nemecka i Talianska a tisícpäťsto návštevníkov z celého sveta. Program veľtrhu sľuboval dražbu pohrebných vozidiel, ukážku posmrtného maskovania, pohrebnú floristiku, najmodernejšie dizajnérske kúsky medzi rakvami a urnami, elektronické sviečky, odovzdávanie cien za najlepšie produkty, prednášky i valné zhromaždenie členov Poľskej pohrebnej komory. Line-up ako sviňa.

Dôvodom, ktorý nás hnal do útrob rozľahlej poľskej zeme, do oka hurikánu pohrebného vesmíru, nebola irónia či snaha o bizarný trip na hrane etiky, ale túžba pochopiť; pochopiť tých, ktorí žijú so smrťou; ktorí žijú s umieraním; ktorí zasvätili svoj život pozostalým; ktorí z dreva nevytvoria kolísku alebo hojdačku, ale truhlu; ktorí obliekajú zosnulých do pekných šiat a líčia ich tváre na poslednú rozlúčku s blízkymi; ktorí vyrývajú do urien ľalie a modré vtáky; ktorí kopú hlboké jamy, z ktorých najskôr vyberú staré kosti; ktorí organizujú kary, vyberajú vhodnú hudbu i jedálny lístok; ktorí nešoférujú taxík, ale pohrebné autá; ktorí vijú špeciálne pohrebné vence; ktorí menia telá na popol; ktorí sú všade tam, kde sa predstavenie preklopilo do posledného dejstva, pripravení premeniť smútok na pietu, smrť na cestu.

Marcin je tridsiatnik s prívetivou tvárou, ktorý pôsobí na veľtrhu ako projektový manažér. Naša prítomnosť ho zjavne teší, filmárov tu ešte nemali. Koniec koncov, málokedy sem zavítajú ľudia „mimo oboru“. Zabezpečil nám kartičky s označením „prasa/press“ i vstup na „VIP grill party“ v rozľahlej záhrade neogotického Paláca Tomasza Zielinskeho.

Marcin hovorí, že v Poľsku je vyše dvetisíc pohrebníctiev a kult pochovávania je v ich krajine dôležitá téma. Osobne však necíti k samotnej smrti žiadne pevné väzby, je pragmatik. Popri NecroExpo organizuje ďalších šesť veľtrhov ako FloraExpo, DefenseExpo i WeddingExpo. Bez váhania priznáva, že práve na veľtrhu pohrebných a cintorínskych služieb je najpríjemnejšia atmosféra. Ľudia z „funeral biznisu“ sa celý rok stretávajú so smútkom a umieraním, tu si chcú oddýchnuť, stretnúť sa s kolegami, zabaviť sa. Hovorí, že všetci si myslia, že náš veľtrh je o smrti, ale je to práve naopak — NecroExpo je o živote.

V modernom komplexe výstaviskového a kongresového centra Targi Kielce, v ktorom sa NecroExpo odohráva, zisťujeme, čo mal Marcin na mysli, keď hovoril o svojráznom čiernom humore ľudí z „funeral biznisu“. Pri vstupe do haly C nám padne pohľad na jeden z prvých stolov s čistiacimi prostriedkami, za ktorým stojí ženská figurína, ktorej spod nemocničného plášťa vykúka prsník. Výjav pôsobí ako bizarná inštalácia v pražskej galérii DOX, aj vzhľadom na dvoch postarších predajcov, popíjajúcich za stolom kávičku, ktorým obnažená figurína zjavne neprekáža.

O pár metrov ďalej leží stolík s farebnými prospektami, minuloročnými kalendármi s obnaženými devami pózujúcimi na rakvách v prírode (rakva na čistinke, rakva pri jazere, rakva na peróne) a špeciálnou edíciou časopisu so vtipmi s tematikou čierneho humoru. Žiaľ, všetky v poľštine. Zapamätal som si iba jeden: Ľudovít XIII. umiera, privedú k nemu päťročného korunného princa. „Ako sa voláš, chlapče?“ opýta sa Ľudovít XIII. z posledných síl. Princ sa usmeje a povie: „Ľudovít štrnásty.“

Rakvy a urny fifty-fifty

Sebastian, sympatický tridsiatnik v peknom obleku, je hlavou malej rodinnej firmy na výrobu rakiev a urien. Vyštudoval právo, ale nakoniec dal prednosť „funeral biznisu“. Produkty, ktoré ponúkajú klientom, patria medzi absolútnu špičku a tomu zodpovedajú aj ceny. Ukazuje mi urnu z afrického čierneho kameňa, ktorá by sa nestratila v žiadnom múzeu dizajnu.

Rakvy a urny sa na poľskom trhu predávajú fifty-fifty. Poliaci sú vraj konzervatívni, spopolnenie považujú za hriech. Rómovia v tom majú jasno, keď urna, tak zlatá alebo aspoň pozlátená a pekne lesklá, trblietavá ako láska, nech nebožtík odchádza vo veľkom štýle. Sebastian nazýva tieto urny „bling style“. Vo Švédsku je to inak, až 90 % zosnulých je spopolnených. Do pár rokov vraj rakvy v severských krajinách zaniknú, ostane iba popol. Sebastian na záver dodáva, že v katalógu jeho produktov by som márne hľadal detské rakvy a urny. Keď sa opýtam prečo, mykne ramenami a mlčí.

O pár metrov stojí ďalší rodinný podnik. Pri pohľade na poličku, na vrchole ktorej sa vyníma malá ružová urna v tvare medvedíka, mi príde mierne nevoľno. Majiteľ obchodu s červenou tvárou a priateľskými očami hovorí, že je to práca ako každá iná. Niekto to robiť musí.

Podobnú vetu počujem o pár minút neskôr od mladíka, ktorý študuje sociálnu prácu v Krakove. Na veľtrhu pomáha otcovi, ktorý je hlavou podniku na výrobu rakiev. Po škole vraj chce robiť v rodinnej firme na plný úväzok. Rakvy sú zo svetlého dreva, na ktorom sa vynímajú rôzne prírodné motívy, veľmi decentné a jemné. Čistá krása. Na maľby si najímajú umelcov z celého Poľska, dobre im platia. Maliari neraz volajú a pýtajú sa, či by pre nich nemali prácu. Otec im vraj pobavene hovorí, že musia počkať „na klientov“.

Rozlúčime sa s Marcinom, ktorý by náš film rád uviedol na ďalšom ročníku veľtrhu a dávame si poslednú prechádzku po výstavisku. Prechádzame okolo výstavných pohrebných vozidiel, Jaguar, BMW i historický koč, pred nimi mladé hostesky v minisukniach, ktorým zjavne nedošlo, že nie sú na tuningovom zjazde v Orechovej Potôni. Stena posiata keramickými anjelmi, záplava vencov a kvetov všetkých farieb, finančné poradenstvo, kozmetika alebo elektrická sviečka na diaľkové ovládanie.

Zmenšená maketa spaľovne s malými panáčikmi, ustrnutými v pohybe kremácie, ktorí vo mne vyvolali nutkavú spomienku na detstvo a panáčikov, s ktorými som sa dokázal hrať celé dni, situovať ich do imaginárnych akčných príbehov alebo organizovať krvavé súboje v aréne z polystyrénu. A na záver stánok s posmrtným make-upom, pán v plášti predvádza svoje umenie na figuríne a hovorí, že nejde o rodinný biznis, jednoducho ho to vždy bavilo.

Jama s parťákom pod dve hodiny

Na poľsko-českých hraniciach navštívime Pavla, vyhláseného kopáča hrobov široko-ďaleko. Hroby kope už vyše tridsať rokov, vraj ich bude niečo cez tisícku. V živote už videl všetko, opitých kopáčov, ktorí spadli do vykopanej jamy, babrákov, ktorým priamo pred zrakmi trúchliacich spadla rakva, z ktorej sa vykotúľal nebožtík, i telo ženy, ktoré sa po dvadsiatich rokoch nerozložilo, ale zbledlo a stvrdlo ako kameň. Tvrdí, že počas práce nikdy nepije, je profesionál. Leto či zima, hroby kopať treba. Keď je zem príliš zmrznutá, tak na nej zapáli pneumatiku.

Tváre zosnulých Pavola upokojujú, duchov sa vraj nikdy nebál, žil poctivo a slušne. O prácu sa nebojí, chodia za ním sami pozostalí a žiadajú ho, aby vykopal jamu pre ich nebožtíka. Párkrát si výkop jamy aj odmeral na stopkách, s parťákom to dali pod dve hodiny. Zoberie nás na malý dedinský cintorín a povie, že všetky hroby vykopal holými rukami. Až na jediný, v ktorom leží jeho ročná dcéra. Na chvíľu sa odmlčí, zahľadí sa do pražiaceho júnového slnka a potom dodá, že na dievky nemal nikdy šťastie, synov má štyroch. Keď odíde na večnosť, budú to práve oni, ktorí mu vykopú hrob.

Cestou domov cítim zvláštne pnutie v žalúdku. Som mierne zmätený, váham, či nám ponor do pohrebných a cintorínskych vôd priniesol to, čo sme očakávali. A čo sme vlastne očakávali? Bizarné postavičky zo seriálu Odpočívaj v pokoji? Obchodníkov so smrťou? Šarlatánov? A čo sme dostali? Obyčajných ľudí, ktorí robia svoju prácu.

Samozrejme, ak chcete robiť niečo dobre, musíte sa tomu oddať. Otvoriť sa; robiť to s citom, s pokorou, s láskou. Inak sa z práce stane rutina a z remesla bezbrehý biznis. V hlave si neustále opakujem vetu, že niekto to robiť musí. Niekto to predsa robiť musí. Vidím tváre všetkých blízkych, ktorých prikryla zem. Vidím štruktúru hliny, ktorá dopadá na veko rakvy. Vidím všetko, čo som predtým iba tušil. A Marcin, ktorý hovorí, že FuneralExpo nie je o smrti, ale o živote. Rozlúčiť sa s tými, ktorí odišli. Zanechať v zemi smútok a odložiť si to dobré. Ísť ďalej. Dýchať, milovať, byť.

Nie je to náhodou horizont, za ktorým všetci kráčame?

(Filmový štáb, ktorý sa vypravil na NecroExpo 2015, tvorili producent Daniel Brogyányi, režisér Jakub Machala, kameraman Václav Fronk, vedúca výroby Kateřina Buzková a moja scenáristická maličkosť. Premiéra celovečerného hraného filmu s názvom Príjemnú sústrasť je predbežne plánovaná na jar 2017.)