Rokovania medzi Gréckom a ostatnými členmi eurozóny sa priam ponúka vidieť ako hru na kura — jeden z teoretických modelov používaných v teórii hier na popis nekooperatívnej hry s protikladnými záujmami.

Dvaja súperi idú oproti sebe v autách plnou rýchlosťou. Kto zbabelo uhne, prehráva. Ak uhnú obaja, prežijú, ale stratia tvár. Ak nik, zrážka môže oboch stáť život. V takom modeli môže byť víťaznou stratégiou ťah, ktorým dáte jasne najavo, že neuhnete — lebo nechcete, alebo ešte lepšie, nemôžete. Napríklad vyhodením volantu cez okno.

Bolo by to však zavádzajúce videnie. V modelovom prípade je výhra aj cena prehry pre súperov rovnaká. Pokiaľ ide o Grécko, neplatí to. Atény dnes hospodária s primárnym prebytkom a ďalšie pôžičky potrebujú najmä na to, aby mohli splácať tie staršie. Ak sa však s eurozónou nedohodnú, Európska centrálna banka by mohla ich finančný sektor odstrihnúť od finančných tokov, bez ktorých neprežije. Následná banková kríza by pravdepodobne viedla ku „grexitu“ (odchod Grécka z eurozóny). To nechce Syriza ani väčšina jej voličov, ba ani väčšina Grékov.

Európski lídri veľkú časť času, ktorý si kupovali tzv. záchrannými programami, dočasným eurovalom atď., trestuhodne premrhali. Eurozóna však je dnes predsa len odolnejšia proti otrasom ako v rokoch 2010 a 2012.

U väčšiny európskych lídrov prevláda presvedčenie, že menová únia už dokáže prežiť odchod Grécka a negatívne vplyvy na ostatné periférne krajiny dokážeme minimalizovať. Presvedčenie a realita môžu byť dve rozdielne veci, v tejto chvíli je však dôležitá tá prvá.

Po druhé, modelová hra na kura nepočíta s prípadom, keď jeden zo súperov trochu uhne. Dosť na to, aby druhému naznačil ochotu ku kompromisu. No nie dosť na to, aby sa dalo vyhnúť zrážke bez ústupku z druhej strany. Práve čosi také už vláda Syrizy urobila. Nech boli požiadavky, s ktorými vyhrala voľby, akokoľvek racionálne a pochopiteľné, v skutočnosti ich nemala v eurozóne šancu presadiť.

Preto už nehovorí o odpustení dlhu, ale o reštruktura­lizácii. Nie o úplnom zrušení, ale o zmene časti reforiem, ktoré krajina musela prijať pod tlakom Trojky. O možnosti investovať časť súčasného primárneho prebytku do rastu a zmiernenia humanitárnej krízy. O posilnení štátu, aby bol schopný bojovať s daňovými podvodmi a spravodlivejšie rozložiť bremeno hospodárskych zmien… Z opačnej strany stola zatiaľ počuť tvrdohlavé trvanie na politike, ktorá zlyhala.

Tretí argument už prekračuje rámec teoretického modelu. Program vytvorený v roku 2010 a čiastočne zmenený v roku 2012 nebol záchranou Grécka. Hlavným cieľom bolo minimalizovať škody v bankovom sektore (najmä v nemeckom a vo francúzskom) a zamedziť spusteniu reťazcu udalostí, ktoré mohli viesť k rozpadu menovej únie.

To, že sa tento kúpený, z gréckeho pohľadu trpko vykúpený čas nevyužil práve najlepšie, je v tomto prípade druhotné. Alexis Tsipras žiada najmä férovú hru.