Akokoľvek skončí referendum, spoločnosť ostane rozdelená. O niečo viac ako teraz. Slovensko je asi jedinou európskou krajinou, kde sa náboženská, rasová a sexuálna väčšina považuje za utláčanú menšinu. Slovenskí kresťania si vsugerovali, že žijú v nepriateľskom prostredí. Ohrozujú ich Maďari, Rómovia, LGBTi a Simpsonovci. Situácia kresťanov sa pritom nedá ani len porovnať s tým, čo svet označuje za útlak.

V krajine existujú iba kresťanské náboženské sviatky, ich cirkvi majú ako jediné priestor vo verejnoprávnych médiách, okrem toho prevádzkujú vlastné súkromné média, majú najvýkonnejšie, štátom dotované súkromné školstvo a niet politickej strany, ktorá by sa nehlásila ku „kresťanským hodnotám“. Kresťania sa môžu liečiť v kresťanských klinikách, deti môžu posielať do kresťanských táborov, knihy môžu kupovať v kresťanských kníhkupectvách. Kultúrne kresťanstvo je v skutočnosti jedinou identitou Slovenska, nikto iný tu nemal a dlho ani nebude mať také postavenie ako kresťania.

Odkiaľ sa v časti nabrala predstava, že niekto po nich ide, že liberálne média a nejaké nešpecifikované lobby ich chcú pripraviť o ich výsadné postavenie? Slovensko je voči kresťanom ústretovejšie ako väčšina európskych krajín — nikde v západnej Európe by, napríklad, nemohol moderátor správ nazývať pápeža „svätým otcom“. Pochod za život, alebo referendum o gayoch kradnúcich deti pestúnskym rodinám v krajine, kde LGBTI nemajú ani právo na registrované partnerstvo, sú v tomto zmysle krízou kresťanskej identity Slovenska.

Všetky veľké dejinné pohyby sa u nás prejavili dramatizáciou náboženskej skúsenosti. Naša história sa od čias náboženských vojen až po referendum točila okolo náboženstiev. Pokusy o racionálne politické kresťanstvo zlyhali. Táto neschopnosť racionalizovať svoju vieru a urobiť z nej aktívny a nie bolestínsky prvok verejnej angažovanosti je najväčším problémom slovenského kresťanstva. Keď si prezriete teologickú produkciu našich škôl, alebo si vypočujete náhodne vybranú kázeň, pravdepodobnosť, že natrafíte na zmes poverčivosti, ustráchanosti a predsudkov, je zarážajúco vysoká. Slovenská teológia neprodukuje, až na pár výnimiek, žiadne zásadné texty, nezúčastňuje sa veľkých textuálnych alebo archeologických projektov venovaných hlbšiemu pochopeniu dejín a neprispieva ničím inšpiratívnym do poznania európskeho náboženského myslenia. Namiesto vzdelaných a odvážnych profesorov je verejná diskusia zaplnená pokútnymi kazateľmi, konzumentmi hotelových biblií a privolávačmi búrok.

Možno sa to bude zdať niekomu čudné, ale teológia je dnes autentickou vedou. Kvalitné teologické časopisy z Brillu, Mohr Siebecku a renomovaných univerzít sa vo svete konšpiračných žvástov a mystickej putinofílie stali oporou racionálneho skúmania sveta a myslenia. Nič z toho, čo dnes nájdeme v tejto teologickej produkcii, neformuje teologické uvažovanie na Slovensku. Priestor majú náboženské neurózy, dedinská démonológia a teokratické blúznenie. Predstavy o spoločnosti niektorých protagonistov Aliancie za rodinu nie sú viac zlučiteľné s podstatou liberálnej demokracie. Perverzná martyrizácia v podobe hoaxov o nejakých IT inžinieroch, čo prišli údajne o prácu kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu, úchylné videoklipy, ku ktorým sa nikto nehlási, ale ich ani neodsúdi, sú výsledkom rezignácie akéhokoľvek myslenia a v rozpore s Nazaretského učením. Namiesto toho sa slovenské kresťanstvo mení na rozprávkové čarodejníctvo, kde dominuje fascinácia zázračnom na úkor biblického myslenia, ktoré oslobodilo helénsky svet od povier a veštenia.

Zásadnou otázkou je, v akej krajine chceme žiť. Slovensko nemá solídnu oporu vo vlastných demokratických a všeobecne rešpektovaných inštitúciách, nemá žiadnu tradíciu tolerancie a lásky k slobode. Chýba nám istá ľahkosť v nazeraní na svet. Nič nás dnes neohrozuje viac ako náboženské sekty, rasizmus a primitivizmus. Slovenskí kresťania nie sú prenasledovanou menšinou. Je to hanebná lož a Ježiško nemá metafyzické lži rád. Jedinou prenasledovanou menšinou je kritické myslenie, povinnosť neustále všetko spochybňovať, skúmať nové súvislosti a hľadať iné perspektívy. Ak majú cirkvi nejakú spoločenskú úlohu, tak ňou nie je ceremoniálne zastrašovanie, ale prevádzka excelentného školstva. Takého, čo spolu so štátnymi školami ochráni krajinu pred vzájomným konfliktom tých, čo si myslia, že život je za trest, a tých, čo chcú každú sekundu využiť na to, aby sa zo Slovenska stala moderná krajina, veľkorysá ku všetkým svojim občanom. Ako spolu žiť?