Som beloch, heterosexuál, kresťan. Robil som vo fabrike, na poli, v stánku, žúroval som v gay baroch, koncom mesiaca idem na svadbu dvoch homosexuálnych teológov. Mám vysokú školu, prácu, čo som si vybral, volebné právo, vodičák, pas, s ktorým môžem ísť všade.

O moju bezpečnosť sa stará jadrový arzenál NATO. Patrím k privilegovanej vrstve Európanov. K väčšine. K bielej kresťanskej kapitalistickej civilizácii s občasnými záchvatmi charity. K civilizácii, ktorá vykorenila analfabetizmus, tuberkulózu a heretikov.

Lenže nie som väčšina. Nič také neexistuje. Som beloch, ale nestojí mi z toho, som heterosexuál a stojí mi z toho, som kresťan, ale nemám pocit, že ma niekto ohrozuje, rozvracia mi rodinu. Možno preto, že nie som asýrsky kresťan, nemám susedov z ISIS, ale asýrski kresťania sú heretici, takže neviem, prečo sa dnes niekto pohoršuje nad tým, že si s nimi salafistickí heretici vybavujú účty. Na YouTube.

Putin s botoxovými perami pred nejakými tradičnými kozákmi vyhlásil, že menšiny majú práva, ale že väčšiny majú tiež práva. Putin v ostatnom čase inšpiruje mnohých a tak som sa nad jeho slovami zamyslel. Aj tu žijú ľudia, príslušníci „väčšiny“, čo sa cítia ohrození. Nedeľným predajom, mešitou, Rómami a prisťahovalcami, kebabom. homošmi a heavy metalom. Je ich síce viac, hovoria o sebe, že sú väčšina, no boja sa. Nerozumiem. Keď nás naháňali neonacisti na Mierku, ich bolo tridsať a nás päť, tak som z nich nemal pocit, že sa nás boja. Čoho sa teda bojí väčšina? Že sa stane menšinou? Vážne si niekto myslí, že v Petržalke budú homosexuálne rodiny v zostave otec Turek, druhý otec Róm z Kokavy a ich, samozrejme juvenilne unesené dieťa bude živené hubovými kebabmi z Miletičky? Vážne si niekto myslí, že Slovensko ohrozuje niečo viac, ako napríklad fakt, že v susednej krajine je vojna medzi dvomi následníckymi štátmi Zlatej hordy?

Nie je to náhodou tak, že väčšina neexistuje? Že existujú iba spoločné znaky, spoločné rituály, že ani rodina nie je tak súdržná, ako by chceli krstní tatovia v Copollovi? Nie je to tak, že väčšina je súborom menšín, že každý jeden z jej príslušníkov sa od nej niečím zásadným odlišuje, že katolícky kresťan-vegetarián s labradorom má viac spoločné s homosexuálnym budhistickým vegánom, chovateľom mačiek, ako s farárom s Čadce? Že to, čo nás spája, okrem smútku za tým, čo nás už nespája, má byť iba vedomie ľudskosti, no nie v zmysle takzvaných „spoločných hodnôt“, v mene ktorých biela heterosexuálna kresťanská civilizácia zlikvidovala polovicu sveta? Nie je to náhodou tak, že našou jedinou povinnosťou je snažiť sa dostať zo seba to najlepšie, využiť každú chvíľu na to, aby sme zo seba dostávali to najlepšie, aby sme každou chvíľou tým, že zápasíme o to, aby sme zo seba dostali to najlepšie, potláčali v sebe nenávisť a strach? Nenávisť a strach nám bránia v tom, aby sme každou sekundou zo seba dostávali to najlepšie a stávali sa tak ľuďmi, nie v zmysle bľabotania o ľudskosti, ale v zmysle toho, že človek sa človekom nerodí, ale stáva sa ním v momente, keď sa aspoň pokúsi dostať niečo zo seba a z času, ktorý má na to vyhradený.

Zákony a ochrana takzvanej väčšiny nikoho neochránia pred tým, aby sa jej údajní príslušníci nestali sami sebe menšinou vo chvíli, keď prehrajú boj s vlastnými sekundami a dostanú zo seba ešte obludnejšiu nenávisť a strach. Právo nás má chrániť rovnako, bez výnimky, bez ohľadu na to, či sme maďarsky hovoriaci chovatelia pytónov, alebo lesbickými milovníčkami cheescakov. Spravodlivosť odráža našu túžbu po celistvom výklade sveta, nemá heretické odnože, nie je viac pre jedných a menej pre druhých, nerozoznáva naše predstavy o posmrtnom živote, ani naše partnerské vzťahy. Je nedeliteľná a preto nerozumiem, prečo niektorí príslušníci bielej civilizácie, pyšní na svoj monoteizmus žiadajú, aby sa stala Spravodlivosť synonymom prehlbovania nespravodlivosti a nesústredia sa radšej na to, ako dostať zo seba nenávisť a strach, čo im bráni v snahách o pochopenie smútku sveta.