Zrejme nemohli slovenské média vyzerať lepšie ako vyzerali. Museli si stále vyberať, na koho strane stoja, chceli bombardovať Irak a Irán a míňali energiu na nezmyselné projekty typu kto neobhajuje druhý pilier, ten chce návrat Jakeša. Rozprávkové projekcie s jednoduchými schémami na skúmanie Dobra a Zla skončili ale vždy psychotickou erupciou reality.

Sloboda médií bola prvou požiadavkou Novembra a dnes, štvrť storočie po páde komunizmu skončila. Nezabili ich cenzori, ani inzerenti, nezabili ju ani nedisciplinovaní čitatelia, ako som čítal, ale ekonomický systém, ktorý mainstream nezmyselne obhajoval. Zánik tradičných denníkov nie je v Európe ani v USA ničím novým a každý sa s tým snaží vyrovnať ako dokáže. Niekto verí slow readingu, niekto komentovaniu videí z Youtube ako Hufftington Post, niekto spoplatneniu obsahu. Viacero európskych krajín podporuje print formou štátnej pomoci, napríklad predplatným vybraných titulov pre študentov počas istého obdobia. Niečo také sa tu samozrejme nemohlo stať, nedôvera voči štátu, podozrenie, že všetka štátna pomoc „deformuje trh“ a predstavuje kolaboráciu viedli k tomu, že média prehrali boj s tými, ktorí doviedli logiku obchodného núteného styku do dôsledku.

Nedá sa zápasiť na viacerých frontoch, nemôžete bojovať s Mečiarom, Ficom, Dzurindom, uzatvárať strategické politicko-mediálne partnerstvá, zamlčovať prúsery jedných, zveličovať prúsery druhých, písať nie pre čitateľov, ale pre politické a obchodné korporácie a ešte aj očakávať, že budujete nezávislosť. Slovenské média svoju nezávislosť stratili dávno, predtým, ako ich skúpili Kmotrík, J&T a Penta, vzdali sa jej dobrovoľne, keď si slobodu začali mýliť s ideológiou, investigatívu s browsovaním obchodného registra a cítili sa, podľa času a situácie súčasťou koalícií, alebo opozícií. Uviazli v logike straníckej tlače, čo sa prejavilo neschopnosťou vytvoriť v spoločnosti priestor pre spoločenský dialóg, jedni si písali svoje pre svojich a druhí pre svojich.

Séria nákupov stratovej, alebo neudržateľnej tlače je dôsledkom viacerých faktorov, no najnebezpečnejším z nich je bezpochyby porážka verejnej demokracie privátnou oligarchiou. Babiš ukázal, čo sa dá robiť s médiami v čase, keď nezarábajú. Ešte stále majú vplyv na verejnú mienku a v primitívnom stredoeurópskom prostredí sú čakárňou pre tých, ktorí sa rozhodli nepôsobiť v politike cez feudálne väzby, ale priamo, ako Babiš. Po Babišovi kúpil média v ČR Tkáč a jeho parťák. Proste to chcú mať, len tak, pre istotu, aby sa nestali Gorily a bolo menej nekontrolovaných výstupov. Dvadsaťpäť rokov po Novembri skončili slovenské a české média zle, kruh sa uzatvára a kecy o „nevyhnutnej kapitalizácii“, ktoré som počul v posledných dňoch v snahe dokázať, že je možné robiť slobodnú žurnalistiku pod Pentou sú iba pointou istého vývoja. Pod Pentou a ostatnými sa dá do určitej miery stále robiť dobre, no určite nie slobodne. Penta nekupuje v čase úpadku médií niečo, aby na to zarábala, ale aby mala úpadok pod kontrolou.

Naše média sa nedokázali správať voči oligarchii a politike autonómne, často ich ovládala eufória, držali palce jedným, alebo druhým a málokedy som mal pocit, že sú na strane čitateľov, no takmer vždy sa mi zdalo, že sú na strane politikov a biznisu. V Sme, ale aj v Pravde sú stále kvalitní ľudia, no táto krajina nie je pre kvalitných a talentovaných ľudí. Za 25 rokov sme pokazili, čo sa dalo, napriek tomu, že sme dostali v Novembri príležitosť, ako sa v dejinách vyskytne málokedy. Po ovládnutí straníckeho života ovládla ekonomika médiá. Namiesto toho, aby sme sa mohli spoliehať aspoň na to, sa musíme teraz naučiť žiť s tým, že ani na to sa už nemôžeme spoliehať. Média boli poslednou istotou, že tu, napriek všetkej ich nedokonalosti existuje snaha o verejnú kontrolu politiky. Získaním mienkotvorných denníkov sa zmocnila oligarchia kontroly verejného života a krajina sa istým spôsobom vrátila pred 89. V Novembri nemáme naozaj čo oslavovať.