Marián Kotleba neprišiel merať svoj majetok, ale mieru akceptácie rasovej nenávisti v slovenskej spoločnosti. Kotleba má pritom s politickým establishementom zásadnú spoločnú črtu. Tou je zbabelosť a v sobotu sme ju opäť videli v akcii. Skupina pravicových radikálov nešla pred ukradnuté lesy, fabriky a hotely patriace oligarchom. Nemajú gule ísť pred sídla majiteľov politických strán, alebo si to rozdať s niektorou z bratislavských mafiánskych skupín. No celý rok sa v posilke pri Redbulle trénujú na najbiednejšiu časť obyvateľstva. Rovnako zbabelo sa zachovali politici a predstavitelia takzvanej osvietenej verejnosti. Rómov, nie ich zničujúcu životnú „úroveň,“ neprišiel brániť ani jeden poslanec, biskup, nezahrala žiadna kapela, ktoré bežne vidíme na pódiách pred voľbami.

Každý má svoju výhovorku. Napríklad, že ísť brániť Rómov znamená zbytočnú reklamu extrémistom. Túto sprostosť počúvam už 20 rokov. Rozdiel medzi náckami z 90. rokov, okrem toho, že sú tučnejší a majú značkové handry, je v aj v tom, že dnes majú vďaka tejto politike „nerobenia reklamy“ vlastnú politickú stranu, média a členskú základňu, o akej sa im v čase, keď dostávali na hubu pred Účkom ani nesnívalo. Ľudia s väzenskými ksichtami dokážu vďaka tomu mobilizovať tisíce „rozhorčených spoluobčanov“ na pochodoch v Partizánskom a inde. Prienik neonacistických myšlienok zo subkultúry premiešanej s  organizovaným zločinom do politiky, vidieť aj v parlamente. Fašounskú nenávisť si osvojili politici, ktorí namiesto o serióznej ekonomickej a sociálnej politike hovoria o „cigánskom probléme,“ „neprispôsobivých“ a „parazitoch.“

Aj preto sa čoraz viac bojím, že udalosti z ostatných dní môžu skončiť tragédiou, podobnou útokom neonacistov na Rómov v Maďarsku a Čechách. Drahá policajná mobilizácia je síce účinným spôsobom demonštrácie sily, no nijako nezamaskuje fatálne zlyhanie generácie politikov vo vzťahu k nezanedbateľnej časti našich spoluobčanov. Samotný fakt, že sme dovolili, aby sa sociálna a civilizačná dráma Rómov zúžila na bezpečnostný problém, o ktorom diskutujú iba neonacisti a polícia, nás usvedčuje z toho, že na Slovensku sa  hlásime k tým najneľudskejším tradíciám.

To že žijú v otrasnom svete hladu, negramotnosti, prostitúcie, špiny a drog, neznamená, že netúžia po niečom inom. Pokusy domestikovať Rómov prostredníctvom misií patria k tým najhlúpejším riešeniam. Ich existenciálna situácia nesúvisí s našou vierou vo večný život.

Je priamym dôkazom kolapsu vitálnych funkcií štátu, oslabovaného desaťročia ideologickými klišé o tom, že každý sa mať postarať sám o seba. Keby to tak bolo, nepotrebovali by sme psychiatrie a geriatrie.

Viera v ľudskú dôstojnosť, ako základnú podmienku existencie živého spoločenstva nás v Európe naučila pomáhať si. Prečo nie sme schopní použiť takú obyčajnú etickú zásadu, aj v prípade Rómov? Slovensko zlyhalo v mnohých oblastiach a častokrát rezignovalo aj na svoje údajné kresťanské tradície. A preto, keď vidím teroristické bandy neonacistov, vidím iba ich pohanskú nenávisť. A keď počúvam zbabelých politikov, tak počujem iba začínajúci príbeh zrady. Podobný tomu, aký sme pripravili našim židovským a rómskym spoluobčanom pred 70 rokmi.