Prednedávnom sa uskutočnila konferencia lingvistov z Čiech a zo Slovenska, kde v jednom príspevku odznelo zaujímavé zistenie o súčasnej podobe vzťahov češtiny a slovenčiny. V podstate až po rozpade spoločného štátu, teda po obmedzení vysielania programov v slovenčine v českých médiách, sa v češtine začal výraznejšie prejavovať vplyv slovenčiny. Paradoxne až po krachu idey spoločného štátu sa čeština začala slovakizovať.

Kde sú slovenské elity?

V posledných týždňoch sú štatistiky zavalené číslami a štatistickými porovnaniami vývoja českej a slovenskej spoločnosti po rozpade spoločného štátu. Prezidenti a premiéri si navzájom robia poklony, obdivujú sa ako sa našim krajinám neočakávane darí a ako sa k sebe ešte viac približujú životnou úrovňou, príjmami a výškou HDP na obyvateľa. A k tomu sa občas objaví aj komentár, prezentujúci Slovensko ako víťaza rozdelenia štátu.

V jednej sfére sa však obe krajiny od seba a to aj napriek nadšeným politickým elitám výrazne vzďaľujú a to výrazne v neprospech Slovenska — v oblasti vzdelávania a rozvoja vedy. Aj keď táto sféra v Českej republike nezažila radikálny prienik do svetovej špičky a úspechy, ktoré by priniesli nobelovku (tú o ktorej na Slovensku všetci politici tak hystericky túžobne rozprávajú), v posledných dvadsiatich rokoch však nezažili také radikálne obmedzovanie financovania vedy a vzdelávania, ako sa to udialo na Slovensku. Zatiaľčo HDP rástlo dlhodobo viac práve na Slovensku, podiel HDP určený na vedu a vzdelávanie sa v podstate takmer lineárne znižoval a dnes sa krajina ocitla v tomto ukazovateli na chvoste krajín Európskej únie.

Čísla o finančnej podpore vedy a vzdelávania sú v oboch krajinách pomerne známe, no neukazujú všetky súvislosti problémov vo vzdelávacích politikách a vo vede. Ak sa napríklad vrátim k úvodnej poznámke o slovakizácii češtiny, porovnávania ekonomických výsledkov oboch krajín nám veľa nevysvetlia. Totiž nie len ekonomické výsledky krajiny (z ktorých na Slovensku majú obyvatelia menší profit ako ich západní susedia), ale dobré podmienky pre prácu a sebarozvoj sú niekedy dôležitejším indikátorom situácie v nejakej oblasti. Preto je asi viac ako čísla zaujímavý banálny príbeh vzdelaných Slovákov v Česku.

Aj laický pozorovateľ si totiž určite všimol, že v českom mediálnom prostredí už nedominuje obraz slovenského robotníka vo fabrike alebo na stavbe, ale prítomný je silný vplyv Slovákov, ktorí priamo a tvorivo formujú obrazy, ktoré česká verejnosť prijíma ako svoje — producenti, umelci, študenti vysokých škôl, vedci, politici a obchodníci. Títo všetci sú súčasťou prostredia, v ktorom dochádza k prenikaniu štruktúr slovenčiny do každodennej češtiny. Títo Slováci tam totiž nie sú profesionálnymi zástupcami Slovenska, ale tam dlhodobo žijú a okrem ekonomického prínosu sú pre Česko prínosom aj kultúrnym a intelektuálnym. Mohli by sme byť na nich hrdí, povedali by hurá vlastenci, ktorí stále výrazne ovládajú verejný diskurz na Slovensku, realista však vidí, že všetci títo ľudia obohacujú českú a nie slovenskú spoločnosť.

Zatiaľčo reformy ekonomiky dokázali na Slovensko pritiahnuť mnohé české firmy a ľudí, v sfére vedy a vzdelávania je cesta v podstate len jednosmerná. Tisíce (desiatky tisíc) z najšikovnejších študentov zo Slovenska odchádza študovať do Brna alebo Prahy, no len veľmi málo ide študentov z Česka na Slovensko. Na Slovensku sú knihy a učebnice v mnohých odboroch z väčšej časti produktmi českých vydavateľstiev, bez slovenských kníh by vzdelanosť v Českej republike asi nijako neutrpela. Šikovnejší doktorandi a vedci zo Slovenska, ktorí pričuchli k svetovému výskumu toto zažili práve v Česku a tam aj za takýmito možnosťami odchádzajú.

Dá sa povedať, že až do súčasnosti sa nedokázalo v sfére vzdelávania a vedeckého výskumu Slovensko skutočne emancipovať a stále odchádzajúci najšikovnejší mladí ľudia naznačujú, že v tejto oblasti Slovensko upadá ešte výraznejšie ako za existencie mnohými preklínanej federácie. Na dôkladné porovnanie oboch krajín však nie je miesto, obmedzím sa preto len na niekoľko symptómov zjavných na Slovensku.

Modli sa...

Štruktúrne rozdiely a aj odlišné perspektívy do budúcnosti oboch krajín je vidieť už v základoch, ktoré sú živnou pôdou pre rozvoj vzdelanosti — v infraštruktúre vedy a vysokých škôl spolu s prípravou na základných a stredných školách. Problém s legitimitou nového štátu sa Slovenská republika rozhodla už po svojom vzniku riešiť posilnením náboženského charakteru štátu, keďže katolícka cirkev bola pravdepodobne najväčší kolektívny aktér, ktorý podporoval vznik samostatného štátu a k jeho zrodu mu ešte aj rozozvučal kostolné zvony.

Odmenou pre cirkvi bolo postupné zavádzanie náboženstva ako povinne voliteľného predmetu pre deti a mládež v priebehu celej ich školskej dochádzky. V podstate žiadnemu inému predmetu sa deti nemusia venovať systematicky toľko rokov ako práve náboženstvo (jediným únikom je možnosť si vybrať etiku, ale tiež počas celého desaťročného obdobia štúdia). Expanzia náboženstva na základných školách znamenala posilnenie teologických a iných fakúlt, ktoré pripravujú učiteľov náboženskej výchovy. Popri vzniku aj štátom dotovanej Katolíckej univerzite a zaradenia teológie ako súčasti spoločenskovedných disciplín v grantových schémach došlo k presunu veľkej časti aj tak malého (zmenšujúceho sa) rozpočtu pre vzdelávanie a vedu na podporu náboženstva. Pri zmenšujúcom sa balíku peňazí a rastúcich požiadavkách teológov a učiteľov náboženstva to nemôže mať pozitívny dopad na iné vedné disciplíny.

Podobnú explóziu, s pomerne značnými dôsledkami na celý systém vedy a vzdelávania zaznamenal študijný odbor sociálna práca. Okrem toho, že sa stal najlepšou živnosťou súkromných škôl, ktoré doslova chŕlia bakalárov a magistrov z tohto odboru, stal sa aj priestorom najintenzívnejšej spolupráce politikov a časti akademickej obce. Známy prípad doktorátu bývalého eurokomisára Jána Figeľa (člen Kresťanskodemokratického hnutia) práve z odboru sociálna práca jasne ukázal, ako funguje obchod s titulmi. Na rozdiel od množstva úradníkov a verejných pracovníkov, ktorí si musia zvyšovať kvalifikáciu (teda vzdelanie) na to, aby si udržali svoju prácu a za lacný peniaz môžu titul kúpiť na preslávených súkromných vysokých školách, prípad Jána Figeľa ukázal na ďalšiu zvrátenosť komercionalizácie vysokých škôl.

Titul získal z odboru sociálna práca za podštandardných podmienok, čo priznal aj rektor školy, ktorá mu ho udelila, pretože ide o prestíž. Titul však bol asi aj istým politickým krytím školy, keďže na nej formálne Ján Figeľ prednášal, podobne ako viacero politikov z celého politického spektra. Prípad však ukázal aj iný problém — domýšľavosť vedcov z prírodných vied, ktorí sa cítili kompetentní robiť eurokomisárovi školiteľov aj oponentov zo sociálnej práce. Školiteľmi aj oponentmi boli predovšetkým lekári, teda ľudia z úplne odlišných vedných disciplín. Ale čo ich všetkých spájalo, bola silná náklonnosť ku katolíckej cirkvi. Podobne ako sa aj v iných prípadoch najhorlivejšími reformátormi spoločenských a humanitných vied stávajú práve ľudia z prostredia prírodných a technický vied.

...a pracuj!

Aj keď sa od samotného vzniku štátu v roku 1993 snaží politická reprezentácia dištancovať od vojnovej klérofašistickej Slovenskej republiky, jej duch stále preniká do verejných inštitúcii štátu a vzdelávanie a veda sú tomu tlaku vystavené asi najsilnejšie. Je to okrem ponáboženšťovania vzdelávania aj kvôli nedemokratickým a exkluzivistickým prvkom, ktorými je stále zamorovaný vzdelávací systém. Rozvoj vzdelávania a vedeckého poznávania je poznačovaný ambíciou užitočnosti a prospešnosti. Nikto nerieši pre koho, ale podriaďuje sa tejto dogme celý systém.

V mene tohto princípu došlo k čiastočnej privatizácii a politizácii vedeckého výskumu a vzdelávania a k zavedeniu princípu boja silnejších hráčov proti slabším. Privatizácia sa prejavila najmä silnými ambíciami zaviesť platené školstvo (a to nie len vysokoškolské) a v podpore vedeckých projektov, slúžiacim na riešenie vývoja v súkromných firmách. Štát (počas prakticky všetkých vlád, vrátane súčasnej prezentujúcej sa svojou ľavicovosťou) sa snaží takto nepriamo dotovať z rozpočtu určeného na vedu a výskum súkromné výrobné podniky. Z rozpočtu na vedu a výskum ukrajuje ideologizujúcimi projektmi, akými je Ústav pamäti národa (obdoba českého Ústavu pro studium totalitních režimů), ktorý pod rúškom vedeckého výskumu a z rozpočtu na vedu a výskum slúži k propagácii antikomunizmu a v poslednom čase k stále otvorenejšej apologetike vojnovej Slovenskej republiky.

Komercionalizácia a manažerizácia vedy sa v najabsurdnejšej podobe prejavuje v transformácii systému samosprávnosti vysokých škôl, kde sa rozhodujúcimi aktérmi stali správne rady, zložené z politikov, podnikateľov a straníckych nominantov, pre ktorých sa stali takéto posty dôležitým zdrojom príjmov a odbytiskom pre ich firmy a príbuzných. Systém vytvoril z rektorov takmer feudálov, ktorý sa za platy hraničiace s platmi premiéra alebo prezidenta, stávajú neobmedzenými pánmi nad vedeckými a pedagogickými pracovníkmi na školách, „oslobodených“ od ochrany Zákonníka práce pred prepustením.

Nízke platy učiteľov na všetkých stupňoch vzdelávania a vo vede a nízka miera pracovnoprávnej ochrany robí z tejto skupiny najvzdelanejšej časti slovenskej populácie jednu z najfragmentovanejších a najzraniteľnejších skupín zamestnancov verejného sektora. Minuloročné štrajky učiteľov, kde takmer úplne chýbali pracovníci vysokých škôl, boly očividným dôkazom neschopnosti obhajovať spoločne svoje a verejné záujmy.

Celý úpadok vzdelávacieho a vedeckovýskumného systému posilňuje vnútrovedná „bratovražedná vojna“ prírodných (a technických) vedných disciplín proti všetkému nepozitivistickému mysleniu, teda proti spoločenským a humanitným vedám. Presadzovanie štandardov prírodných vied do hodnotenia kvality, výkonnosti a štandardov v spoločenských a humanitných vedách sú len jedným zo symptómov tohoto boja za vlastné záujmy. Druhým je otvorený boj o peniaze určené na spoločenské a humanitné odbory a obviňovanie ostatných disciplín z nevedeckosti, ak nie dokonca zo zbytočnosti a lenivosti.

Neustále rastúci počet žiadateľov o financie a zmenšujúci sa koláč na určený pre vedu a vzdelávanie doviedli viaceré prírodovedné „úderky“ k ambíciám zlikvidovať viacero vedných disciplín, pracovísk a veľmi silné sú aj tlaky proti Slovenskej akadémii vied ako proti jedinej inštitúcii zameranej predovšetkým na rozvoj základného výskumu. Snahy o transformáciu SAV na verejno-výskumnú inštitúciu (vraj podľa českého vzoru, no so slovenskými špecifikami zachovania silnej centeralizácie), teda jej odštátnenie, je jedným z príkladov podriadenia základného výskumu komerčnej efektivite a snáh silných ekonomických aktérov disponovať zatiaľ stále verejným majetkom.

Podpora aplikovaného výskumu s výstupmi do praxe na úkor základného a experimentálneho výskumu, tlak proti gymnáziám a neprírodovedeckým vysokým školám a odborom, pokusy obmedzovať možnosť študovať na gymnáziách a najnovšie ambície ministra školstva obmedzovať možnosť prístupu k maturitnému vzdelávaniu všeobecne sú len niektorými z faktorov, ktoré z dlhodobého hľadiska v podstate likvidujú vzdelanostný a tvorivý potenciál Slovenska. Ambície reformátorov vednej a vzdelávacej politiky v podstate zatiaľ slúžia len na premenu vzdelávania na učňovku pre montážne linky automobiliek.

Za dobrým vzdelaním

Množstvo investícií, určených do plytkej propagácie slovenskej vedy a vysokých škôl, politizácia a ideologizácia vzdelávacieho systému, silná komercionalizácia a neustále ochudobňovanie sféry vedy a vzdelávania sú pre šikovných študentov a mladých vedcov slabými lákadlami, aby sa realizovali na Slovensku. Ani vyššie, oproti českým kolegom asi dvojnásobné platy doktorandov nespôsobili, že by sa talentovaní ľudia rozhodovali uprednostniť slovenské školstvo pred českým.

Tvorivé prostredie na vysokých školách, kritické a kritizujúce množstvo ľudí, ochotných vstúpiť do rizika a hľadať nové riešenia problémov, vyššia sieť dobre vybavených pracovísk, ktorá znižuje závislosť od svojvôle šéfov sú pre najtalentovanejších ľudí dôležitejšími ako školy a vedecké pracoviská, kde nie je jasné, v akej zostave budú o rok existovať a či budú vôbec existovať. A ak budú existovať, ktorému mocipánovi budú slúžiť.

Hoci sú vysoké školy aj veda v oboch krajinách vystavené rovnakým tlakom, snažiacim sa obmedziť výdavky na vzdelávanie, vedu a výskum, zavádzať školné a obmedzovať nezávislosť výskumu, systém v Česku je stále nastavený veľkoryso z čias spoločného štátu. A v tejto svojej veľkorysosti je schopný priťahovať najtalentovanejších študentov a vedcov zo Slovenska (tých, ktorí neujdú ďalej na západ). A pravdepodobne veľkorysosť, poistená silnou samosprávnosťou a lepšou infraštruktúrou pre prácu umožnila v Česku prekonať otvorené „vojny“ medzi pracoviskami a disciplínami a spojiť ich v spoločnom presadzovaní záujmov proti politickým a ekonomickým tlakom.

Ako hovoria mnohí kolegovia od susedov, je pre nich veľkým prínosom, že k nim chodia študovať zo Slovenska, lebo práve títo študenti zvyčajne patria k tým lepším a pomáhajú zvyšovať kvalitu akademického prostredia. Slovensko sa však zatiaľ svojou zlou politikou v tejto oblasti dostáva stále viac samo dostáva do pozície provincie. A boj proti bohemizmom v jazyku to len dokazuje.