Pohodová ilúzia o "dobrej krajine"
Zuzana KepplováTrenčín hostívá tradičně v červenci hudební festival Pohoda, jenž patří k nejlepším v regionu. Média a PR však daly události auru čehosi vyššího, což mnohé kriticky uvažující pozorovatele dráždí. Na serveru JeToTak se nad fenoménem zamyslela Zuska Kepplová.
Na Pohode sa dá veľa dozvedieť. Nie však o sebe, ale o skupinovom duchu, správaní. O povahe kmeňa usídlenom načas v areáli trenčianskeho letiska. Na tri dni. To je dosť času na festivalový ošiaľ alebo workshopové sústredenie či team building. Pohoda je tým všetkým — zdieľanou zábavou aj vkusovým workshopom, ktorého výsledkom je pocit spolupatričnosti. S kým nás spája a odkiaľ sa berie pocit, že sme na festivale urobili čosi dobré pre seba aj túto krajinu?
Šéfredaktor .týždňa, oficiálneho mediálneho partnera festivalu, týmito slovami požehnáva pohodovému publiku: „Skoro by som povedal, že toto nie je najmä hudobný festival, ale skôr miesto, kde ľudia hľadajú sami seba.“ V čase, keď biznis hovorí jazykom revolucionárov a vizionárov — teda zvestuje posolstvá, nabáda k zážitku a pozýva nás zdieľať a tvoriť rodinu — spozorniem, ak narazím na tento slovník v žurnalistickom texte. V zásade ponuka „nájsť na Pohode samú seba asi znamená nahliadať na tri festivalové dni ako na sebazdokonaľovacie sústredenie. Môžete rezignovať na obsedantné nasledovanie vytýčených programových dráh a nechať sa niesť vkusom svojich známych, pretože ani tak nebudete sklamaní. Tak to na Pohode funguje. Možno začujete niekoho, kto sa tzv. vyzná, hovoriť o zlom ozvučení Smashing Pumpkins či elektronickej nude v tvorbe Thoma Yorka. V závere si potvrdíte, že ste v obklopení „ľudí s dobrým vkusom“, ku ktorým sa prostredníctvom Pohody hlásite. Objavujete tu teda seba na pozadí „ľudí s dobrým vkusom“.
Kategória „dobrého vkusu“ sa na festivale demonštratívne mení na kategóriu politickú. To si pred časom všimol aj Michal Havran, keď svoj článok o Pohode provokatívne nazval Pohodom chod! Vo viacerých bodoch s ním nesúhlasím, no v jadre Havran podchytáva fakt, že Pohoda predstavuje platformu, ktorá prostriedky asociované v určitom čase a priestore s ľavicou — napríklad samotný formát festivalu — posúva bližšie k stredopravému mysleniu a konaniu. Toho súčasťou je aj šikovné adoptovanie si výraziva, vďaka ktorému návštevník nadobúda pocit, že festival je službou verejnosti, akousi manifestáciou za lepšiu krajinu pre všetkých.
Nedá sa nevšimnúť si, že festival dáva priestor vybraným predstaviteľom politickej scény, vybraným novinárom, umelcom či „mimovládkam“. To je samozrejme úplne v poriadku, pretože Pohoda nie je reprezentatívnou prehliadkou kvality v určitej sekcii kultúry ako trebárs Nová dráma alebo Art Film Fest. Nie je platená z daní poplatníkov, ktorí by si tak mohli nárokovať na lepší prístup ku kultúre ako službe občanom. Festival je organizavaný skupinou ľudí, ktorí svoju prácu zároveň prežívajú ako povolanie. Výsledky tejto práce promujú slovníkom, s ktorým sa stretneme aj u iných biznis telies — máme právo stať sa rodinou, zdieľať výnimočný zážitok, tráviť čas s priateľmi pri tej najlepšej hudbe. Povedzme, že na použití takéhoto marketingu nie je nič zlé, len treba mať na mysli, že je to marketing. Že Pohoda nie je pre všetkých — preto sa aj za tie roky ilegálny vstup rovná dobytiu pevnosti — a že „dobrý vkus“ funguje na princípe vylúčenia. Ak budeme toto vedieť, dokážeme svoje konkrétne festivalové zážitky oddeliť od vízie „dobrej krajiny“, ktorá sa na Pohode a prostredníctvom tohto festivalu pestuje.
Bloger Samo Marec v debate o Pohode 2011 zčasti odfiltroval heslovitosť úvodníkov v .týždni, no nedostal sa ďalej ako ku konštatovaniu, že Pohoda predsa JE DOBRÁ. Píše: „Ktosi pred festivalom v .týždni presne v klasickom .týždňovom duchu napísal, že na Pohodu treba ísť preto, aby človek mal pocit, že na Slovensku sa oplatí žiť. Že tu žijú dobrí ľudia, takí, ktorí sa vedia tešiť a navzájom tolerovať. My, ktorí tu často žijeme so zaťatými zubami, to dokážeme oceniť. Nič viac.“ Pohoda vytvára priestor, kde sa možno cvičiť sa v podmieňovacom spôsobe. Takto by to vyzeralo, KEBY bolo Slovensko ostrovom, kam sa dostanú len ľudia s lístkom. Zdá sa, že na festivale je čoraz menej mladých ľudí, pretože cena lístka stúpa. Stúpa tiež kvalita festivalu, to treba uznať, pretože „kvalita“ je odrazom vkusu ľudí, ktorí sú cieľovou skupinou festivalu. Festival im čoraz viac vychádza v ústrety, čoraz presnejšie sa mu darí formulovať „dobrý vkus“.