Na Pohode sa dá veľa dozvedieť. Nie však o sebe, ale o skupinovom duchu, správaní. O povahe kmeňa usídlenom načas v areáli trenčianskeho letiska. Na tri dni. To je dosť času na festivalový ošiaľ alebo workshopové sústredenie či team building. Pohoda je tým všetkým — zdieľanou zábavou aj vkusovým workshopom, ktorého výsledkom je pocit spolupatričnosti. S kým nás spája a odkiaľ sa berie pocit, že sme na festivale urobili čosi dobré pre seba aj túto krajinu?

Šéfredaktor .týždňa, oficiálneho mediálneho partnera festivalu, týmito slovami požehnáva pohodovému publiku: „Skoro by som povedal, že toto nie je najmä hudobný festival, ale skôr miesto, kde ľudia hľadajú sami seba.“ V čase, keď biznis hovorí jazykom revolucionárov a vizionárov — teda zvestuje posolstvá, nabáda k zážitku a pozýva nás zdieľať a tvoriť rodinu — spozorniem, ak narazím na tento slovník v žurnalistickom texte. V zásade ponuka „nájsť na Pohode samú seba asi znamená nahliadať na tri festivalové dni ako na sebazdokonaľovacie sústredenie. Môžete rezignovať na obsedantné nasledovanie vytýčených programových dráh a nechať sa niesť vkusom svojich známych, pretože ani tak nebudete sklamaní. Tak to na Pohode funguje. Možno začujete niekoho, kto sa tzv. vyzná, hovoriť o zlom ozvučení Smashing Pumpkins či elektronickej nude v tvorbe Thoma Yorka. V závere si potvrdíte, že ste v obklopení „ľudí s dobrým vkusom“, ku ktorým sa prostredníctvom Pohody hlásite. Objavujete tu teda seba na pozadí „ľudí s dobrým vkusom“.

Kategória „dobrého vkusu“ sa na festivale demonštratívne mení na kategóriu politickú. To si pred časom všimol aj Michal Havran, keď svoj článok o Pohode provokatívne nazval Pohodom chod! Vo viacerých bodoch s ním nesúhlasím, no v jadre Havran podchytáva fakt, že Pohoda predstavuje platformu, ktorá prostriedky asociované v určitom čase a priestore s ľavicou — napríklad samotný formát festivalu — posúva bližšie k stredopravému mysleniu a konaniu. Toho súčasťou je aj šikovné adoptovanie si výraziva, vďaka ktorému návštevník nadobúda pocit, že festival je službou verejnosti, akousi manifestáciou za lepšiu krajinu pre všetkých.

Nedá sa nevšimnúť si, že festival dáva priestor vybraným predstaviteľom politickej scény, vybraným novinárom, umelcom či „mimovládkam“. To je samozrejme úplne v poriadku, pretože Pohoda nie je reprezentatívnou prehliadkou kvality v určitej sekcii kultúry ako trebárs Nová dráma alebo Art Film Fest. Nie je platená z daní poplatníkov, ktorí by si tak mohli nárokovať na lepší prístup ku kultúre ako službe občanom. Festival je organizavaný skupinou ľudí, ktorí svoju prácu zároveň prežívajú ako povolanie. Výsledky tejto práce promujú slovníkom, s ktorým sa stretneme aj u iných biznis telies — máme právo stať sa rodinou, zdieľať výnimočný zážitok, tráviť čas s priateľmi pri tej najlepšej hudbe. Povedzme, že na použití takéhoto marketingu nie je nič zlé, len treba mať na mysli, že je to marketing. Že Pohoda nie je pre všetkých — preto sa aj za tie roky ilegálny vstup rovná dobytiu pevnosti — a že „dobrý vkus“ funguje na princípe vylúčenia. Ak budeme toto vedieť, dokážeme svoje konkrétne festivalové zážitky oddeliť od vízie „dobrej krajiny“, ktorá sa na Pohode a prostredníctvom tohto festivalu pestuje.

Bloger Samo Marec v debate o Pohode 2011 zčasti odfiltroval heslovitosť úvodníkov v .týždni, no nedostal sa ďalej ako ku konštatovaniu, že Pohoda predsa JE DOBRÁ. Píše: „Ktosi pred festivalom v .týždni presne v klasickom .týždňovom duchu napísal, že na Pohodu treba ísť preto, aby človek mal pocit, že na Slovensku sa oplatí žiť. Že tu žijú dobrí ľudia, takí, ktorí sa vedia tešiť a navzájom tolerovať. My, ktorí tu často žijeme so zaťatými zubami, to dokážeme oceniť. Nič viac.“ Pohoda vytvára priestor, kde sa možno cvičiť sa v podmieňovacom spôsobe. Takto by to vyzeralo, KEBY bolo Slovensko ostrovom, kam sa dostanú len ľudia s lístkom. Zdá sa, že na festivale je čoraz menej mladých ľudí, pretože cena lístka stúpa. Stúpa tiež kvalita festivalu, to treba uznať, pretože „kvalita“ je odrazom vkusu ľudí, ktorí sú cieľovou skupinou festivalu. Festival im čoraz viac vychádza v ústrety, čoraz presnejšie sa mu darí formulovať „dobrý vkus“.

Trvalo dlho, kým sa „dobrý vkus“ vykryštalizoval. Vynoril sa z burzovo-podpultového undegroundu, v 90-tych rokoch ho prevalcovali mafiáni, developeri a štátni úradníci, aby sa po roku 2000 vynoril poučený o podnikaní a bránení si vlastných záujmov efekt(ív)nejším slovníkom. Avšak ľudí, ktorí dokážu utiahnuť rozličné mikro trendy, biznisové niky a vkusové nuansy je tu naskutku málo. Možno menej ako na Islande. Nemajú radi, ak sa ich ktosi okato snaží združiť pod nového lídra či konzumentské preferencie. Chcú o sebe zásadne premýšľať ako o slobodných individualitách. To ich spája a definuje. Ak však nie sú mobilizovaní dostatočne razantne, dopadne to ako s festivalom Wilsonic, ktorý má zčasti podobnú „cieľovku“ ako Pohoda, no neoperuje s apelmi na „dobrých ľudí“. Pri použití decentného marketingu sa tak mnohí, ktorých by festival Wilsonic mohol potešiť, nespoznajú, nenájdu. Tento rok festival zrušili a preformátovali, v iných ročníkoch Wilsonic bojoval s číslami. Zdá sa, že chodiť hľadať sám seba funguje lepšie, než chodenie za dobrou hudbou.

Wilsonic tiež používa odvolávky na vkus, avšak príliš sofistikovane. Napríklad, keď vyhlasuje, že „buduje sociálne siete, kde sa spája individualita ľudí a vernosť značke s vkusom.“ Rétorika tohto festivalu je v duchu svojho sloganu „reflecting future“ priveľmi popredu. Početná skupina, ktorá by sa odčlenila od „dobrých ľudí“ ako „ešte lepší“, tu zatiaľ nie je v dostatočnej sile. Odčlenia sa na základe vzdelania a pracovných príležitostí, nemožno ich vytvoriť len pomocou marketingových zaklínadiel. Pohoda neodráža budúcnosť, ale súčasnosť. Ponúka totiž návštevníkom, odrasteným na „stromáckych“ akciách a scestovaných vďaka Ryanairu a Erasmu, aj pridanú hodnotu: zážitok zo sebazdokonaľovania, tréning občianskej participácie a brúsenie etického podnikateľského ducha. To sú schopnosti, ktoré k „dobrým ľuďom“ patria.

Tieto schopnosti vyčleňujú „dobrých ľudí“ z radov návštevníkov festivalov, kde vládne KB a borovička, cigánska v žemli a Kuli na pódiu. Vkusová platforma sa tu zjavne prepája s populačno-štatistickými koláčmi a teda aj s mediálno-politickými linkami. „Dobrá krajina“ tak vzniká len s vylúčením „tej zlej“. Pohode sa už pár rokov darí sprostredkovať nám hologram Slovenska bez znakov, ktoré určitá skupina ľudí považuje za „nevkusné“. Škoda, že dobrý pocit a povznesená nálada pramení z toho, že sa na tri dni ponoríme do vízie Slovenska s vylúčením väčšiny. Nijako sa tak nedostávame bližšie k tolerancii, pochopeniu, dialógu, spolupatričnosti. Dobrej krajine bez uvodzoviek sa tak vzďaľujeme. Bolo by nešťastné, keby sme nechali slogany, ktoré fungujú na princípe odlíšenia sa a potierania „tých druhých“, zadefinovať náš vzťah ku krajine a jej obyvateľom.