V nedávnej relácii Večera s Havranom došla v diskusii medzi moderátorom Michalom Havranom a hosťami Jurajom Mesíkom a Gustavom Murínom na pretras pri téme konšpirácií aj Svetová banka. Diskusiu odštartovala sarkastická otázka moderátora bývalému zamestnancovi Banky, Jurajovi Mesíkovi, či chodil na porady, kde by spriadal plány proti iným krajinám, ako ich ožobráčiť alebo zničiť.

Juraj Mesík reagoval slovami, že ľudia nie sú schopní porozumieť tomu, ako funguje inštitúcia ako Svetová banka a podliehajú stereotypu, že sídli vo Washingtone, že Američania sú zlí, a preto aj Banka je zlá.

Kľúčový prvok konšpirácie bol obsiahnutý v moderátorovej otázke. Tá predpokladá dohodu medzi (malou) skupinou ľudí usilujúcu o dosiahnutie niečoho nesprávneho alebo nelegálneho. Hoci takéto dohody nie je možné vylúčiť a z definície by boli veľmi ťažko dokázateľné, predpokladajme, že vo Svetovej banke nedochádza ku konšpiráciám. Ako je ale potom možné, že sa táto inštitúcia chová tak, akoby tam ku konšpiráciám dochádzalo, akoby jej vedenie konalo vždy podľa určitej schémy či ideológie?

Zbežný pohľad na rozloženie hlasovacích práv ukáže, že keď Banka nesleduje bohumilé ciele, môže tomu byť jednoducho preto, že je to banka, ktorá koná v záujme svojich dominantných akcionárov. Toto je úplne základný problém a veľmi jednoduchým riešením je reforma hlasovacieho systému v prospech demokratického rozhodovania (ktorá by bola hlbšia než tá nedávna z roku 2010).

Keby skutočne došlo k takejto zmene, vysvetlenie, ktoré prezentuje zvyšok textu, by zrejme stratilo na význame jednoducho preto, lebo by chovanie Banky začalo odrážať odlišné rozloženie síl medzi akcionármi.

Šesť mechanizmov udržiavania neoliberálnej paradigmy