V nedávnej relácii Večera s Havranom došla v diskusii medzi moderátorom Michalom Havranom a hosťami Jurajom Mesíkom a Gustavom Murínom na pretras pri téme konšpirácií aj Svetová banka. Diskusiu odštartovala sarkastická otázka moderátora bývalému zamestnancovi Banky, Jurajovi Mesíkovi, či chodil na porady, kde by spriadal plány proti iným krajinám, ako ich ožobráčiť alebo zničiť.

Juraj Mesík reagoval slovami, že ľudia nie sú schopní porozumieť tomu, ako funguje inštitúcia ako Svetová banka a podliehajú stereotypu, že sídli vo Washingtone, že Američania sú zlí, a preto aj Banka je zlá.

Kľúčový prvok konšpirácie bol obsiahnutý v moderátorovej otázke. Tá predpokladá dohodu medzi (malou) skupinou ľudí usilujúcu o dosiahnutie niečoho nesprávneho alebo nelegálneho. Hoci takéto dohody nie je možné vylúčiť a z definície by boli veľmi ťažko dokázateľné, predpokladajme, že vo Svetovej banke nedochádza ku konšpiráciám. Ako je ale potom možné, že sa táto inštitúcia chová tak, akoby tam ku konšpiráciám dochádzalo, akoby jej vedenie konalo vždy podľa určitej schémy či ideológie?

Zbežný pohľad na rozloženie hlasovacích práv ukáže, že keď Banka nesleduje bohumilé ciele, môže tomu byť jednoducho preto, že je to banka, ktorá koná v záujme svojich dominantných akcionárov. Toto je úplne základný problém a veľmi jednoduchým riešením je reforma hlasovacieho systému v prospech demokratického rozhodovania (ktorá by bola hlbšia než tá nedávna z roku 2010).

Keby skutočne došlo k takejto zmene, vysvetlenie, ktoré prezentuje zvyšok textu, by zrejme stratilo na význame jednoducho preto, lebo by chovanie Banky začalo odrážať odlišné rozloženie síl medzi akcionármi.

Šesť mechanizmov udržiavania neoliberálnej paradigmy

Poďme ale k nášmu, bohužiaľ stále ešte zmysluplnému, vysvetleniu. Okrem iných autorov ho ponúka napríklad Robin Broad, ktorá na základe analýzy dokumentov Banky a anonymizovaných rozhovorov s jej zamestnancami a zamestnankyňami identifikuje šesť mechanizmov tzv. udržiavania neoliberálnej paradigmy.

Kľúčovým prvkom, ktorý zmienili takmer všetci odpovedajúci, bola „rezonancia“. V Banke je najdôležitejšie to, akým spôsobom u zamestnancov rezonuje neoliberálna ideológia (článok, z ktorého vychádzam je z roku 2006, takže by bolo zaujímavé preskúmať, do akej miery mala kríza vplyv na ideologické zmeny v Banke).

Prvým mechanizmom je výber budúcich výskumníkov. Najčastejšie ide o ekonómov z univerzít v Spojených štátoch a Británii. Výskum z roku 1991 ukázal, že 76 % zamestnancov výskumného oddelenia Rozvojovej ekonómie je zo zmienených dvoch anglofónnych krajín, pričom iba 6 % ich bolo z Afriky, Latinskej Ameriky a Ázie.

Správa bývalého viceprezidenta Banky, Nicolasa Sterna, vyslovuje obavu z prílišnej homogenizácie a z možnosti, že Banka má len jeden pohľad na svet. Neznamená to, že by tam neexistovali žiadne iné názory, ale sú na okraji a výber zamestnancov tomu napomáha.

Druhým mechanizmom je kariérny rast v zmienenom oddelení. Ten závisí od úspechov v publikačnej činnosti, avšak výber tém je obmedzený systémom financovania. Aby výskumníkovi bolo poskytnuté, musí prejsť cez Výskumnú komisiu a tá pozostáva iba z vyššie postavených ekonómov. Z rozhovorov vyplýva, že k financiám sa skôr dostanú tí, ktorí „rezonujú“ správnym, teda neoliberálnym, smerom.

Tretím mechanizmom je selektívne presadzovanie pravidiel. Podľa zamestnancov býva výskum, ktorý je kritický voči neoliberálnej ideológii, častejšie odmietaný a musí sa podrobovať striktnejšiemu recenznému procesu v rámci výskumného oddelenia. Naopak, výskum, ktorý „rezonuje“, sa obvykle publikuje bez problémov.

Výskumný manažér má článok posúdiť, než sa z neho stane Working Paper, aby potom mohol ísť ďalej do akademického časopisu. V prípade, že je kritický voči neoliberálnemu prístupu, najčastejšou reakciou je mlčanie, prípadne je ohodnotený v zmysle, že nenapomáha existujúcej diskusii. Menej časté je odôvodnené odmietnutie a niekedy ide na vonkajšie posúdenie. Sú samozrejme zamestnanci, ktorí sa domáhajú odpovede, avšak najčastejšie to vzdajú, pretože nechcú dostať oficiálne zamietnutie.

Štvrtým mechanizmom je odrádzanie od odlišných postojov. Zamestnanci, ktorí majú odlišné názory sú často považovaní za svojráznych či rebelantských a bývajú ostrakizovaní. Podľa bývalého zamestnanca Davida Ellermana otvorená debata nie je súčasťou inštitucionálnej kultúry vo Svetovej banke. Podľa zmieňovaného Nicolasa Sterna je tam silná hierarchia.

Banka sa tiež vyznačuje tým, že ignoruje kritiku zvonka a nediskutuje s ňou. Podporuje a propaguje jeden typ výsledkov. Vnútorných kritikov potláča, či niekedy ich dokonca vyhadzuje. Kým v prípade Josepha Stiglitza na jeho rezignácii trvalo Ministerstvo financií USA, nemenej slávneho ekonóma William Easterlyho jednoducho vyhodili po disciplinárnom konaní.

Piatym mechanizmom je manipulácia s dátami. Najmä zhrnutia niekedy viac zodpovedajú neoliberálnej ideológii, než výsledkom výskumu. Broad uvádza príklad štúdie o Severoamerickej dohode o voľnom obchode. Kým tabuľka v texte ukazovala pokles miezd v Mexiku, v zhrnutí bolo uvedené, že došlo k dorovnaniu poklesu oproti pôvodným hodnotám. Nesprávne výsledky potom prebral Washington Post a argumentoval proti kritikom tejto dohody o voľnom obchode.

Posledným mechanizmom je prezentácia Banky navonok. Jej oddelenie vonkajších vzťahov finančne podporuje najmä „rezonujúcicich“ autorov a financuje prezentácie ich výskumu po celom svete. Naopak, autori, ktorí sú napríklad kritickí voči globalizácii, takúto podporu nemajú.

Kritika Svetovej banky je legitímna

Týchto šesť mechanizmov poukazuje na skutočnosť, že Svetovej banke sa dá porozumieť a že sa dá skúmať, ako je možné, že jej projekty a programy majú veľmi často podobný ráz. Ich spoločným základom býva predpoklad, že integrácia do svetového hospodárstva znižuje chudobu a zvyšuje životnú úroveň. Tento jednotný prístup však nevzniká sám od seba, ale stoja za ním inštitucionálne mechanizmy a za nimi konkrétni ľudia a konkrétne činy. Ich konanie sa dá analyzovať a jeho kritika je legitímna.

Naopak problematické je, keď sa otázka konšpirácií odmietne slovami, že ľudia nie sú schopní Banke porozumieť, že o to nemajú záujem, či že podliehajú stereotypom. Potom jedna paušalizácia nahrádza druhú. Je to práve druhý program slovenskej televízie, kde by komplexnejší a analytickejší prístup mohol dostať priestor. Otázkou ostáva, či by oň moderátor a bývalý zamestnanec Svetovej banky mali vôbec záujem.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.