Nie som jediný, kto by chcel porozumieť tomu, čo sa deje na Ukrajine. A myslím, že podobný pocit majú aj mnohí Ukrajinci. Samozrejme, že si zaslúžia, aby žili v krajine, kde nemá prezident pštrosy a zlaté hajzle, kde o energetike, pôde a zahraničnej politike nerozhodujú majitelia Šochťaru Donetsk. Lenže Ukrajina je oligarchickým predmestím Ruska.

Ukrajina by mohla byť záhradou celej Európy, lenže to by jej faktickí majitelia, nemohli v 90. rokoch vlakmi vyvážať černozem, najúrodnejšiu černozem v Európe, do krajín bez zrážok, takmer zadarmo. Ukrajina by mohla byť štátom, kde ortodoxné náboženstvo dokáže fungovať v západnej demokracii, lenže to by nesmela byť krajina v takom rozklade, že časť duchovenstva prevádzkuje antisemitizmus a ďalšia káže blízky koniec sveta. Ukrajina by mohla byť európskou plážou, sadom a chrámom, namiesto toho je striedavo skanzenom pozláteného sovietizmu, nárazníkovým pásmom medzi západom a východom, miestom, kde dochádzalo už počas prvej svetovej vojny k politickým masovým vraždám a neskôr k pogromom, hladomoru.

Ukrajinu znásilnili všetci, Rakúsko-Uhorsko, Stalin, Hitler s Banderom, Sovietsky zväz a po páde komunizmu, keď sa začali okolité krajiny zviechať, ostala ležať pri ceste. Nevie, či je Rusko, alebo trochu Rusko, lebo určite ním bola, celá imperiálna teológia ruského dvora pochádza z Kyjevskej Rusi. Nevie, či chce byť v únii, lebo je to iba politický projekt a Ukrajinci majú radi aj duchovné spoločenstvá. A nevie, či je Poľskom, chcela by ním byť, lebo vidia, že Poliakom ide karta, určite lepšie ako im, Ukrajincom, ktorí chodia s vysokoškolskými diplomami predávať na poľské trhy vyhoreté zápalky, alebo exportujú kurvy do Nemecka.

Aj preto bola vzbura tak desivá. Nebola namierená iba proti politikom, bola povstaním proti dejinám ukrajinskej identity, proti tomu, ako mali Ukrajincov vždy všetci za idiotov, čo bolo príznačné v Rusku, alebo za mafiánov, čo sa týkalo nás. Žiaľ, v krajine, ktorá sa považuje za obeť a nie tvorcu vlastných dejín, je nemysliteľné, aby sa do protestov nedostalo to, čo Ukrajinci páchali na iných. Nefunkčná Ukrajina je posadnutá vlastnými mýtmi o pôvodnej čistote. Z tohto presvedčenia pramení ich nacionalizmus a nacizmus, židov, rovnako ako Poliakov a Rusov, považuje veľa Ukrajincov za prekážku ich vlastného blahobytu. Krajina sa tak dostáva do nebezpečnej situácie. Jej obyvatelia sú ochotní umierať v boji s ostreľovačmi špeciálnych jednotiek, no nemajú odvahu priznať si, že veľká časť príčin ich súčasného stavu spočíva v tom, že nikdy poriadne neuvažovali nad ohavnosťami, ktoré spáchali oni sami ostatným. V európskych dejinách nie je takýto prístup k vlastným dejinám výnimočný, znefunkčnenú historickú pamäť máme aj my, Maďari, rovnako ako Francúzi, alebo Poliaci. Na Ukrajine však nefunguje nič, ani pamäť, ani dejiny, ani politické inštitúcie, ani náboženské korzety a krajina je dnes najväčším vývozcom ezoterického radikalizmu.

Aj preto mám dnes obavy, z pocitu, že ľudia, ktorí zahynuli minulý týždeň, sa iba priradia do zástupu obetí, alebo hrdinov, ktorých Ukrajina nepotrebuje. Ak totiž nebude po radikálnom geste a odkaze z bitky o Kyjev nasledovať radikálna úvaha o problematickej identite založenej na sebaľútosti, ak si Ukrajinci nepoložia otázku, prečo potrebujú proti oligarchom nasadiť fašistov a neprestanú ospravedlňovať svoj antisemtizmus odpornou poverou o tom, že Stalinov hladomor organizovali židia, tak budú presne tam, kde boli pred desiatimi rokmi. Zúriví, odhodlaní, odvážni. Ale k čomu?