Ešte pred par rokmi slovenské médiá nadšene vítali ďalšiu montážnu fabriku na automobily a s pýchou označovali Slovensko za stredoeurópsky, ak už nie rovno európsky, Detroit. Boli publicisti už vtedy vizionárski, alebo len netušili, čo Detroit skutočne znamená?

Dnes sú fakty o páde Detroitu už známe aj čitateľom bulváru, takže ich asi netreba obšírne opakovať. Kedysi najbohatšie a štvrté najväčšie mesto USA, v čase jeho vrcholu domov dvoch miliónov obyvateľov, začalo vytrvalo upadať a dnes má menej ako 700 000 ľudí. Skoro polovica z nich je chudobných. Daňové príjmy mesta vyschli, náklady stúpli, najjednoduchšie bolo mesto zadlžiť. Dnes je  mesto posiate 50 (podľa iných zdrojov 70) tisícmi opustených domov a stovkami rozpadajúcich sa škôl, nemocníc, knižníc, divadiel, tovární. Služby sa rozpadajú, kriminalita rastie, celé ulice a štvrte skôr pôsobia ako „no go“ zóny z Mogadiša alebo z post-apokalyptického filmu plného ruín a spálenísk. Len to nevidíte v dielku z Hollywoodu, ale v dokumente BBC.

Fakty sú viac-menej nesporné. O čom sú a budú spory je interpretácia minulosti a budúcnosti. Čo boli dôvody pádu „Mesta motorov“ ? A čo z jeho pádu — najväčšieho kolapsu mesta na americkom kontinente od čias zrútenia mayskej civilizácie — vyplýva pre budúcnosť iných miest? Týka sa pád Detroitu aj nášho slovenského Hobitínu, alebo je naša situácia zásadne odlišná, inak povedané, Detroit nie sme my?

Spomedzi navzájom previazaných dôvodov pádu Detroitu si môže každý vybrať podľa vlastnej chute. Pre rasistov bude ten hlavný v rastúcom počte čierneho obyvateľstva v meste. Ak sa vám v ušiach ozývajú slová o lenivých Grékoch či Španieloch, nie je to náhoda — aj keď tí sú bieli. Pre pravoverných pravičiarov to budú zhýralosti ako napríklad zdravotné a dôchodkové poistenie, ktoré si v minulosti v krvavých zápasoch s  oligarchami vybojovali detroitské odbory: ako chceli odborári súťažiť na svetových trhoch s lacnými robotníkmi východu Európy alebo s ešte lacnejšími nepoistenými Číňanmi? Pre ďalších to bude závislosť mesta na jedinom výrobnom odvetví a technologické zaostávanie amerických automobiliek. A pre ešte ďalších nezodpovednosť a skorumpovanosť mestských pánov požičiavajúcich si peniaze na to, aby za verejné peniaze stavali osobné pamätníky svojej veľkosti ako kedysi faraóni pyramídy. Nájde sa veľa ďalších interpretácií: pád Detroitu trval desiatky rokov a v rôznych etapách v ňom mali rôzne faktory rozličnú váhu.

S fenoménom Detroit som prišiel do priameho kontaktu pred asi 20 rokmi, keď som prvý raz navštívil mesto aj jeho predmestia. Okrem rozpadajúcich sa tovární mi v pamäti utkvela nálepka na jednom z áut: „Toyota. From those nice people who brought you Pearl Harbour“ (Toyota. Od tých milých ľudí, ktorí vám dali Pearl Harbour).

O dekádu neskôr som vo Washingtone natankoval plnú nádrž auta a z 20-dolárovej bankovky mi štedro vydávali. Keď onedlho začali ceny benzínu a nafty strmo stúpať, v bohatých predmestiach Washingtonu som už autá „made in USA“ skoro nevídal — dominovali už zmienené toyoty, volkswageny a kórejské značky. Teda autá s polovičnou spotrebou palív, ako mali tie z Detroitu.

Prečo nezačal Detroit produkovať autá s nízkou spotrebou palív súčasne s Európanmi a Japoncami a tak stratil najprv svetové trhy a nakoniec aj domáci americký trh? Hlavný dôvod bol ideologický: kým Európania a Japonci zaťažili pohonné hmoty vysokými daňami, ktoré výrobcov tvrdo tlačili do úspornosti, modla nízkych daní spôsobila, že v USA tlak na výrobu efektívnych áut neexistoval. Keď som pred desiatimi rokmi kupoval v bazári auto a pýtal som sa predajcu na jeho spotrebu, pozeral na mňa očami Alenky v ríši divov. Môj priateľ sa pri rozprávaní o tomto zážitku smial na plné hrdlo: „Ty nevieš ako Američania kupujú autá? Podľa počtu CDčiek, ktoré môžeš naraz vložiť do prehrávača.“ Pri štvornásobne drahšej rope ako v roku 2003 je dnes kadečo inak, ale aj dnes sú nafta a benzín od USA lacnejšie len v ropných krajinách ako Venezuela, Irán, Saudská Arábia.

A čo budúcnosť? Naozaj platí, že „my nie sme Detroit?“ Alebo sme naopak všetci — my Slováci zvlášť - Detroiťania, len vo fázovom posune? Advokáti názoru „my nie sme Detroit“ poukazujú na to, že autá montované na Slovensku sú moderné typy, pracovná sila je tu lacná a pri vysokej nezamestnanosti taká aj zostane. Názor „všetci sme Detroiťania“ je zatiaľ okrajový: väčšina ľudí sa mu bráni a aj odborníci, ktorí ho zdieľajú, uprednostňujú mlčanie. Fakt, ktorý by nám nemal unikať je, že behom krátkych 5 rokov zadlženie štátu stúplo na solídny dvojnásobok: z 27% HDP pred prijatím eura na dnešných 55% HDP. Tento fenomenálny rast života na účet našich detí — lebo čo iné sú dlhy? — stačil len na to, aby sa udržal aspoň malý ekonomický rast a nezamestnanosť nestúpla nad 15%. Zatiaľ. Rozborom ekonomických dát a trendov dospel nedávno ekonomický analytik Dušan Doliak k záveru, že Slovensko je vo svojom vývoji zhruba rok - dva za Španielskom a Talianskom. Ak sa zásadne nemýli, treba Detroit a ďalšie bankrotujúce americké mestá veľmi pozorne sledovať. Prechádzajú tým, čo John Michael Greer nazval metabolickým kolapsom. Možno pre nás majú pár užitočných lekcií.