V decembri 2012 sa po troch rokoch vrátila v Japonsku k moci Liberálno-demokratická strana pod vedením Shinza Abeho, ktorý zasadol po krátkom pôsobení v rokoch 2006-2007 druhýkrát do premiérskeho kresla. Tento vývoj by mimo Japonska nevzbudzoval až takú veľkú pozornosť, keby nová administratíva neprišla s radikálnou hospodárskou politikou, ktorej výsledky môžu veľa prehovoriť do toho, ako majú západné krajiny riešiť svoje pretrvávajúce ekonomické problémy.

O čo presne v Japonsku ide? Na zodpovedanie tejto otázky sa treba najprv vrátiť do roku 1990. Ako vysvetľuje ekonóm Richard Koo (1,2), Japonsko po prasknutí finančnej bubliny prežívalo „súvahovú recesiu“, pri ktorej majú mnohé bilancie v súkromnom sektore viac dlhov než aktív. V tejto situácii sú domácnosti a podniky nútene napraviť svoje súvahy a úverové hodnotenia a nemajú inú možnosť, ako zvýšiť úspory a splácať existujúci dlh.

Pokles výdavkov súkromného sektora následne uvrhne ekonomiku do recesie. Pri tomto druhu recesie navyše stráca tradičná menová politika znižovania úrokových mier účinnosť, nakoľko zadlžené subjekty nie sú ochotné si ďalej požičiavať ani pri nízkych úrokových mierach. Podobne veritelia nie sú ochotní požičiavať subjektom s problematickými súvahami, najmä ak s týmto aj problémom sami zápasia.

Podobne centrálna banka stráca kontrolu nad širšou peňažnou zásobou. Za normálnych okolností nárast menovej bázy vedie pomocou nových úverov bánk k multiplikatívnej tvorbe nových peňazí a nárastu širšej menovej zásoby. V situácii, keď sa zadlžený súkromný sektor snaží vysporiadať s dlhovým bremenom, sa však menové agregáty nesprávajú štandardne - banky hromadia rezervy, čo vedie k prepadu peňažného mutliplikátora a neschopnosti centrálnych bánk zvýšiť širšiu menovú zásobu napriek značnému nárastu menovej bázy.

Japonsku sa podarilo zabrániť poklesu HDP a širšej menovej zásoby len vďaka vysokým deficitom vlády, ktorá tak nahradila výdavky súkromného sektora a poskytla čas súkromnému sektoru vysporiadať sa s dlhovým problémom. Japonská vláda si pritom mohla požičiavať takmer pri nulovej úrokovej miere vďaka tomu, že aj pri tejto nízkej úrokovej miere existoval prebytok úspor a nedostatok subjektov ochotných si požičiavať, čo však viedlo k situácii, keď japonský verejný dlh dosahuje takmer 240 percent HDP.