Voľbe pápeža predchádzali špekulácie o starých proroctvách, o tom, či bude čierny, či bude posledný, či bol ženou. Malachiášove proroctvo, Sibylské texty a Nostradamove štvorveršia sú najznámejším prejavom profetickej stredovekej produkcie. Cez snáre, zvyklosti a domáce tradície sa dostali z foliantov v zlom stave na Twitter a do Fun Rádia.

Posadnutosť poznaním budúcnosti pochádza z ľudského vedomia vlastnej smrteľnosti. Súčasťou každého prorockého textu je hypotéza, že niekde vznikne priestor na nesmrteľnosť. Tá ale nemusí mať podobu známu zo starokresťanských vyznaní viery v zmŕtvychvstanie tela. Jej najčastejším výrazom je boj o prežitie ohrozeného spoločenstva, ktorému umenie a profetická literatúra poskytujú perspektívu ničím neohraničeného trvania v čase.

Výrečným dôkazom takéhoto chápania existencie je antológia Christophera Hobsona s názvom The Mount of Vision, African American prophetic tradition, ktorá vyšla minulý rok v Oxford University Press. Zhodou okolností sa zatiaľ najúplnejšia práca o podceňovanom subverzívnom charaktere odkazu potulných kazateľov, nenávidených rovnako ako o storočie neskôr prví jazzmani z New Orleans, objavila v čase, keď torenty ohlasujú pokračovanie seriálu True Blood, plného woodoo, mexickej mágie a haute couture upírov. Alebo, keď v inom svete, Quentin Tarantino dokončil postprodukciu Divokého Djanga a Steven Spielberg si už bol istý, že príliš pedagogický a lineárny Lincoln dostane Oscara iba za zhrbené gestá Daniela Day Lewisa.

Páči sa mi ako zomieraš, hovorí Django tlstému belochovi. Z dôvodov, ktorých anxiolitický účinok je silnejší ako Rajec s príchuťou Lexaurínu si myslíme, že proroci a veštci od čias Delfskej veštiarne vedia aj to, kedy zomrieme a prečo. Antológia textov tradície afro-amerického profetizmu, z ktorej pochádzal aj reverend Martin Luther King junior ale nikdy neašpirovala na poznanie budúcnosti. Na niečo také si netrúfli ani renesanční proroci. Profetizmus chápali ako nátlakový kognitívny nástroj, ktorý mal usmerňovať politické a kultúrne rozhodnutia tak, aby sa stretli v jednom bode. Takým bodom mohla byť porážka gibelínov v zápase o vplyv vo Vatikáne, vymretie rodu Valois, alebo nájdenie relikvií počas krížovej výpravy. Existencia takého miesta predstavovala v kartografii dejín profetizmu dôkaz Božej existencie.

Tarantino zobrazil radikálne gesto spojené s profetickou emancipáciou oveľa presvedčivejšie ako Spielberg. V Djangovi nie sú udalosti sledom predvídateľných, do seba zapadajúcich sekvencií, ale sériou prejavov vôle oslabenej alebo posilnenej túžbou, ktorá môže viesť, ako v prípade Tarantinovho objavenia sa vo filme, k náhlemu zmiznutiu jednej z postáv. Rozlúčte sa s pani Laurou, hovorí Django čiernym slúžkam ako Pomstiteľ a Sudca z Ennisovho a Dillonovho komixu The Preacher. Pretože nastolenie budúcej situácie je v profetizme takmer pravidelne spojené s násilím. Vedel to Abraham Lincoln, ktorý uvrhol Americkú federáciu do občianskej vojny a uvedomoval si to aj Martin Luther King jr., keď zorganizoval bojkot mestskej dopravy. Obaja sa stali obeťami radikálneho profetického gesta, aké majú radi exegéti Starého zákona u veľkých prorokov.

Tematická kontinuita a túžba po emancipácii, čo presakuje aj z antológie kázni a prejavov Martina Luthera King jr. zo sociologického nakladateľstva Praha (Slon 2012) je dôkazom tejto mysticko-politickej túžby po budúcnosti zbavenej strachu zo smrti. Lincoln, Luther King, postavy zo seriálu the Wire sa stávajú vďaka profetickému vnímaniu človeka ako duchovnej bytosti predurčenej k slobode, symbolom gesta odvahy k budúcnosti. Preto necítime rozpor, keď počujeme americké deti hovoriť, že sa chcú stať Lutherom Kingom, alebo Lincolnom — intuitívne cítia, že politická individualizácia človeka zohráva významnú úlohu v prekonávaní úzkosti zo zániku. Schopnosť ohýbať časom nemá iba teória relativity. Veľkú prax má v tejto náročnej disciplíne navigátorov Gildy z románu Duna profetizmus, ktorý kanonizoval súvislosť medzi prácou vedomia, jazyka a perspektívy túžby človeka po sebe samom v novej situácii, zbavenej hypotézy definitívnej smrti. Jeho profánnou podobou je poézia, s ktorou zdieľa spoločný pôvod v organickej mágii staroveku. Nie je náhodou, že Wiliam Butler Yeats, člen Zlatého úsvitu, bol ministrom prvej slobodnej Írskej republiky. Podobne Victor Hugo a Lamartine venovali veľkú časť energie prevádzke politického profetizmu a pouličné barikády považovali za iniciačný rituál.

Prorocký rozmer politického a umeleckého gesta je jedným z kritérií hodnotenia toho, či sme našu prítomnosť dekonštruovali dôsledne. Starozákonný profetizmus a jeho pokračovatelia neboli zasievačmi pátosu, ani životných filozofií z výpredajov v Panta Rhei. Dali nám nástroje na to, aby sme sa vrátili medzi ľudí v podobe autentického svedectva o pravdivej podstate existencie. Do sveta ovládaného nepravdivou minulosťou.