Lucia Žitňanská a Miro Beblavý zorganizovali niečo, čo nedokážem pomenovať. Programová konferencia to nebola, tlačovka takisto nie, diskusia trochu áno, no chýbali mi jasné definície. Chvíľu to vyzeralo ako terapeutický klub anonymných voličov SDKÚ, hrozili objatia, návrat a odpustenie. Dozvedel som sa, že nezakladajú stranu, že sa im páčia startup-y, že po automobilkách potrebujeme kreatívny priemysel a Slováci sú po hokeji najviac hrdí na „príchod Cyrila a Metoda“. Teda nič nové, nič, čo by nás všetkých, bez ohľadu na politickú senzibilitu, neuvrhlo do ešte väčšej depresie. Neviem , či založili názorovú platformu, čo je v slovenskej politike neodpustiteľné a končí vždy odchodom, alebo intelektuálny klaster.

Zaujalo ma však niečo iné. Miro Beblavý niekoľkokrát použil slovo, že časť Slovenska chce iba prežívať. Výraz prežívať si osvojila aj Zuzana Wienk a možno aj ďalší. A zrazu som pochopil, že ľudia z SDKÚ sa stále nepoučili. Grécka filozofia to nazýva hybris - teda pýcha. V Trende sedeli tí, ktorí si myslia, že sú lepší ako ostatní, že život „neprežívajú“ ale tvoria, tak ako budú tvoriť aj Slovensko, keď sa z nás stane Silikónové údolie a 400 000 tisíc nezamestnaných si dá pod vplyvom krátkeho filmíku o KC Dunaj v Námestove a biznisových oskaroch patentovať nové herné konzoly, lieky proti rakovine a auta idúce na pozitívne myslenie.