Lucia Žitňanská a Miro Beblavý zorganizovali niečo, čo nedokážem pomenovať. Programová konferencia to nebola, tlačovka takisto nie, diskusia trochu áno, no chýbali mi jasné definície. Chvíľu to vyzeralo ako terapeutický klub anonymných voličov SDKÚ, hrozili objatia, návrat a odpustenie. Dozvedel som sa, že nezakladajú stranu, že sa im páčia startup-y, že po automobilkách potrebujeme kreatívny priemysel a Slováci sú po hokeji najviac hrdí na „príchod Cyrila a Metoda“. Teda nič nové, nič, čo by nás všetkých, bez ohľadu na politickú senzibilitu, neuvrhlo do ešte väčšej depresie. Neviem , či založili názorovú platformu, čo je v slovenskej politike neodpustiteľné a končí vždy odchodom, alebo intelektuálny klaster.

Zaujalo ma však niečo iné. Miro Beblavý niekoľkokrát použil slovo, že časť Slovenska chce iba prežívať. Výraz prežívať si osvojila aj Zuzana Wienk a možno aj ďalší. A zrazu som pochopil, že ľudia z SDKÚ sa stále nepoučili. Grécka filozofia to nazýva hybris - teda pýcha. V Trende sedeli tí, ktorí si myslia, že sú lepší ako ostatní, že život „neprežívajú“ ale tvoria, tak ako budú tvoriť aj Slovensko, keď sa z nás stane Silikónové údolie a 400 000 tisíc nezamestnaných si dá pod vplyvom krátkeho filmíku o KC Dunaj v Námestove a biznisových oskaroch patentovať nové herné konzoly, lieky proti rakovine a auta idúce na pozitívne myslenie.

Exkluzívny, elitný rozmer sebaprojekcie SDKÚ je jednoducho neznesiteľný, bol aj pred Gorilou, no teraz je mimoriadne nevkusný. Toto kontinuálne delenie spoločnosti na nás, dobrých, lepších, talentovaných a úspešných, ktorí doplácajú na lenivé socky je v rozpore s univerzálnym imperatívom verejnej činnosti, akou je prevádzka vplyvnej politickej strany. Druhým dôkazom o nízkej sebareflexii SDKÚ je neschopnosť definovať čoho je pravica menom. No a pravica v západnej Európe, teda tej, do ktorej nás slovami Mira Beblavého implantovala SDKÚ je len málokedy spájaná s modernizáciou, emancipáciou, tvorivosťou a inkluzívnosťou. Väčšina západoeurópskych pravicových strán sú klasické kresťansko-demokratické, etatistické konglomeráty s výraznými homofóbnymi a často rasovými predsudkami. Súčasný svet a liberálne demokracie považujú skôr za nevyhnutné zlo, ako za najlepší model. SDKÚ má k tomu cez svoj názov, cez Frešovu Ľudovú platformu, Kaníka a Kužmu, blízko. No v skutočnosti je vďaka epizóde Radičová, pôsobeniu Bruncka, Beblavého, Baťa a Žitnanskej intuitívnou stredo-ľavicovou stranou. No a to je priestor, v ktorom by sa mal tento diskusný klub pohybovať. Zbytočne strácajú čas psychoanalytickými rečami o integrácii pravice, nič také nie je možné, nie preto, že by bol pravicový volič náročnejší a mal rád pestrosť, ako si to zo zúfalstva navrávajú spin doctori. Ale preto, že Iveta Radičová vychýlila SDKÚ natoľko vľavo, že „jej“ ľudia v strane nemôžu fungovať s typmi zo SaS, alebo OľaNO.

Tejto novej distribúcii politickej orientácie nahráva aj fakt, že Smer sa premieňa na pravicovú stranu a dnes je oveľa bližšie k Frešovi, ako k Žitňanskej. Ani milión klikov na malíčku nezbaví Róberta Fica zodpovednosti za takmer pól milióna nezamestnaných, za dôchodcov, ktorým kupujeme v lekárňach lieky, pretože na ne nemajú, za nominácie ľudákov do pozícii inštitúcii strážiacich našu verejnú pamäť. Nie nejaká pravá, tajná a nepoškvrnená SDKÚ, ale nová strana Žitňanskej, Beblavého, Procházku a ďalších sociálnych liberálov a sociálnych kresťanov môže obsadiť priestor, v ktorom sa ocitli voliči alergickí na infantilný výraz „pravica“. No predtým sa budú musieť vyrovnať s Dzurindom, ujasniť si vzťahy s Frešom a predovšetkým sa vzdať neznesiteľnej morálnej pózy o lepšom Slovensku. Žitňanská a Beblavý sa môžu obklopiť neformálnou bratislavskou scénou, no ich voliči sú aj v Hnúšti, aj v Levoči, všade tam, kde Smer premenil krajinu na léna. A pre týchto ľudí, ktorí za 25 rokov obetovali všetko, som nepočul jediné slovo.